Z archívu

Venta ambulante de boli en Barranquilla

Image via Wikipedia

Na tejto stránke budem publikovať literárne práce, ktoré majú 20 rokov i viac od ich prvej myšlienky a vzniku. Sú uverejnené po prvý raz. Stránka je bez možnosti vstupu komentárom a ak by čitatelia chceli reflektovať svoje názory, pripomienky a či iné podnety, potom je pre nich pripravená emailová adresa: chrishallies@gmail.com. Skutočne budem rád za koždú konštruktívnu radu.

Prvá práca je poviedka s názvom “Posledná jazda“. Je z poviedkového cyklu “Urýchľovač ľudských osudov“. V tomto cykle som sa snažil akousi literárnou lupou zobraziť isté okamihy v príbehu človeka, ktoré strhnú osudy ani v urýchľovači častíc k sebe, roztočia ich a potom ich vyvrhnú kdesi v opačnom kúte existencie. Prajem príjemný zážitok, i keď mi napadá, že tento hororový príbeh nemusí byť celkom príjemný.

Posledná jazda.

 Riki sa pritlačil na zmrznutú kotvu, pretože ponad stopu naklonil svoj ustaraný kmeň starý smrek. Rýchlo uháňajúca Poma ho vtiahla do bieleho tunela. V prstoch na nohách mrazilo.

Nevdojak si pripomenul deň plný usmiatych tvárí, dôverností naviazaných priateľstiev a vzdialenej nostalgie za končiacim sa zájazdom. Od úst sa mu odlepovali silné oblaky vodnej pary. Stratený jas slnka privolával mrazivú vládu. Vskutku sa tešil na dnešný večer.

Úkosom sledoval prázdnu zjazdovku prebleskujúcu medzi ovisnutými konármi stromov. Rozohriala ho predstava jazdy po svahu, ktorý bude patriť len jemu samému Vrchol bol stále v nedohľadne. Dvíhal striedavo lyže kĺžuce sa v ľadovej stope, v lyžiarkach tŕpli prsty.

Vŕzgajúce lano nemalo ťažkú prácu. Ťahalo jedinú kotvu.

Dorazil k spodnej stanici na ostatnú chvíľu. Vlekár držal ruku na vypínači, len čakal kým sa do zberača skĺznu posledné palice.

“Nekrenkuj sa, ešte potiahni. Posledná jazda, starec. Máš u mňa poldeci.”

“Hore to trvá deväť minút, potom vlek vypínam. Na dnes mám toho až po krky.” Vlekár sa nechal uhovoriť. „Ale pre to poldeci si prídem, nemysli si, že nie!“

Hrmotiaca kotva vytiahla z lesa osamelú postavu lyžiara. Na otvorenej lúke Rikiho prefúklo. Pritiahol okuliare ponad čapicu a vytiahol zips až po zamrznutú bradu.

Obzrel sa. V nadchádzajúcom šere bezoblačnej noci sa zakrpatené smreky postriekané bielou polevou krbáľali ani lesní škriatkovia. Na jednej z množstva guľatých bielych postavičiek čiasi ruka zrazila z bielej čapice brmbolec. Do tmavomodrej oblohy, so záhadne sa trblietajúcou Večernicou, sa zakýval vztýčený ukazovák.

“Komu hrozíš?”

Úsmev mu stuhol v nepríjemnom závane vetra. Lyža sa dostala do terénnej vlny, temer ho vyhodilo. Zmrznutý kov utekal spod hrubých rukavíc. Pevne ho stisol obidvomi rukami. Kotva prechádzala dlhý úsek medzi valčekmi nosných stožiarov. Lano sa rýchlo vyslobodilo z tlaku rachotiacich bubnov a náhle viselo ani bez vôle. Započúval sa do prichádzajúcej tmy. Sotva pred niekoľkými minútami sa medzi bielou hradbou smrečiny prevaľoval smiech, krik, lomoz bezstarostného davu. A teraz tu bol celkom sám.

Obklopilo ho posvätné ticho chrámu hory. Atrament oblohy preťala žiara padajúceho meteora.

“Vyplní sa ti prianie,” napadlo Rikimu celkom bezprostredne. Nemôžem ju nechať odísť bez toho, aby som jej to povedal. Mám pre ňu správu a tu si vypočuje, či chce alebo nie!

Myseľ sa rozohriala horúcou spomienkou na noc plnú žiadostivých objatí.

—–

Vedel, že ju dostane, predsa dostal bezmála každú. Pri raňajkách mu nechutilo. Kamaráti frflali, keď sa skladali na prehratú stávku, ale závisť v ich pohľadoch mu poriadne zhorkla. Kradmým okom pozoroval pre neho zrazu neprístupné krivky peknej tváre. Všimla si, že na ňu hľadí a otočila sa chrbtom.

Atletickému Rikimu nerobilo problém dostať do postele dievča z kurzu, ktorému robil inštruktora. Vedel, že neprišli na hory len za snehom. V okamihu ako položil ruku okolo boku s úmyslom zaučiť svoju zverenkyňu do tajov oblúku, okamžite odhadol na čom je. Telo v hrubej kombinéze vodené rukou inštruktora sa prehlo do predstavy prejazdu terénom. Tie najsmelšie, to boli profesionálne tanečnice. Pritisli sa k nemu a bez výhrad sa podvolili skúsenej ruke. Aj cez vrstvu látky poznal, že dievča nebude robiť problémy. Niektoré boli nerozhodné, to boli váhavky. Ich telo sa roztriaslo, vzdorovali, ale nakoniec prišiel ten zázračný pohyb bokov, podvoľujúci sa tlaku skúsených prstov.

Ale našli sa medzi nimi kamenné sfingy. Boli pre jeho samoľúbosť výzvou. A Zora bola skutočnou výzvou. Vzdorovala ani oceľová struna. Jej priek sa tiahol počas celých desať dní zájazdu. Priťahovala ho stupňujúcou silou. Predvádzal sa. Jazdil okolo nej vysokou rýchlosťou, chcel ju vyprovokovať. Postava v bielej kombinéze a rozviatymi vlasmi šnurovala svah v pokojnom rytme. Či to robila zámerne alebo nie, priťahovala na seba nejeden chlapský pohľad. Smelé výčiny inštruktora prehliadala ako vzduch stúpajúci z presvieteného svahu. Stáli s družstvom na strmine, vysvetľoval nájazd do oblúku. Prisunul sa k nej, žeby rukami pomohol umelo strnulej postave. Tvrdo sa vykrútila. Jeho daromná snaha nebola bez odozvy a vyvolala škodoradostné úsmevy na tvárach priateľov.

Sebavedome sa stavil, že ju dostane. Predposledný deň kurzu sa všetci uvoľnili neviazanou zábavou. Predtým vyvádzali na snehu v karnevalových maskách a večer, pod stúpajúcim počtom otvorených fliaš, pustili z uzdy krotené vášne. Na divokej diskotéke sa v bláznivom rytme natriasali zbojníci, lesní mužíci, víly, kde tu smrtka alebo princezná.

Zora prišla na večer masiek dosť netradične. Namaľovala si pod nos fúziky, dlhé, svetlé vlasy si vytočila pod krátku šiltovku. Jej mužské prestrojenie navonok neprístupné zvádzajúcim pohľadom, znútra ukrývalo dych sťahujúcu výzvu. Prestrojený noblesný pán unikal jeho bozkom, po tom, čo sa do seba zavesili v tónoch pomalej hudby. Držal ju v náručí, vlniace boky ho vzrušovali do nepríčetnosti. Zradný alkohol sa nakoniec ukázal ako priateľ. Pomohol prekonať nedobytné hradby.

Riki so stetsonom na hlave, pirátskym kordom za širokým opaskom (nahradil ho veľký kuchynský nôž) a šatkou smrti okolo krku so Zorou oblečenou ako bonviván s čiernym frakom a farebným motýlikom na štíhlom bielom krku, vyhrali cenu za masku zájazdu. Odmenou za ich úsilie bola debna šampanského. Výbuchy vyletujúcich zátok v nich rozohrali ohníky žiadosti.

Nadránom na izbe prepukli plameňom spaľujúcim ich skrútené nahé telá. Žiadostivosť im ohýbala ramená, ovíjala ich prepletené nohy, našla roztúžené pery. Fúziky namaľované tužkou na obočie sa pod vlhkými perami jej partnera, rozmazávali na obe líca. Dobyvačné prsty sa zaťali do blonďavých motúzov. Vztýčená brada pyšne zakryla výrez okna plný hviezd. Hlboko vzdychla, keď do nej vnikol. Svaly peknej dievčenskej tváre pod zatvorenými viečkami sa napínali v prichádzajúcom vyvrcholení, ale jej pery ostali až do konca stisnuté bez ďalšieho zvuku. Hrudník sa mu nafukoval. Pritisol si tvár medzi tie sladké hradby. Tlkot jej srdca ho napĺňal bytostným potešením. Vášnivými perami sa dotýkal pevných oblúkov medzi vztýčenými bradavkami. Alkoholom pomútená hlava, z ktorej rýchlo unikali predošlé vášnivé okamihy, povedala najsprostejšiu vetu jeho života.

“Stavil som sa s kamarátmi, že ťa dostanem!”

Potriasla hrivou ako hrdá levica. Striasla zo seba bremeno. Mechanicky, bez akéhokoľvek náznaku nervozity, sa obliekla. Žlté svetlo z chodby osvetlilo nakrátko štíhlu postavu a bola preč. Bez jediného slova ľútosti, hnevu alebo žiadosti o vysvetlenie. Riki, spoly ležiaci na pokrčených lakťoch, nerozumel. Očakával prirodzený výbuch zlosti, ale neprišlo nič. Nerozumel sebe, nerozumel tomu hlúpemu popudu chlapskej márnomyseľnosti, ktorý ho prinútil povedať tú sprostú vetu. Nerozumel celému svetu. Poblúdená hlava chcela dať dohromady súvislú myšlienku, avšak márne.

Vstal, zahľadel sa na žiarivý svit mesiaca vrhajúci dlhé tiene na presvetlenú zjazdovku. Tiene sa rozkývali, ani keby sa priberali pobehnúť mu v ústrety. Čo keď bol všetko len sen? Obrátil sa k pokrčenej posteľnej plachte, ešte sálajúcej teplom. Niečo mu tam vadilo. Nie, nemohlo sa mu to snívať. V ruke držal zabudnutú časť masky. Motýlik na tenkej gumičke sa chystal pohnúť krídlami. Mesačné svetlo oddelilo trojuholníky pestrofarebnej látky. Viečka, ako spadnutá opona, mu prihotovili ťarchavú, spitú noc.

Ráno pripravilo muky. Nevidela ho, alebo sa tak tvárila. Po raňajkách sa všetci oddávali lúčom horského slnka. Tváre sa rýchlo sfarbili kávovým odtieňom. Preháňal sa po svahu, ale bielu kombinézu nikde nezazrel. Akoby splynula so svahom. Cítil v sebe plameň, spaľujúcu suchosť zatúlaného dromedára púšte. Nedokázal sa nič sústrediť. Avšak to, čo chcel v tej spaľujúcej túžbe povedať, nemal komu. Povedal si – máš posledný večer, poslednú možnosť povedať tie dve slová, ktoré i napriek pritužujúcemu mrazu, spaľovali. Dve slová – prevaľovali sa mu na dohryzených perách a chceli napraviť všetko, čo tak nezmyselne doriadili.

“Milujem ju!” Sebaistota, márnomyseľnosť sa spoločne topili ako zhobľovaná tvár snehuliaka v stratenom slnečnom lúči.

 —–

Lomoz kotvy násilne prerušil úvahy strojace plány na večer. Mrazivý vietor sa zaprel do osamelej siluety stojacej na vrchole zjazdovky. Kotva sa otočila, potriasla veľkým kolesom zaveseným na pružných lanách. Osamelá tyč narazila do smreku a striasla z neho bielu lavínu. Odnášala so sebou horúcu spomienku. Pred Rikim teraz stála výzva prázdneho, vyľudneného svahu.

Poprašok čerstvo spadnutého srieňa vržďal pod lyžami. Zohol sa, aby si pritiahol klipsne. Nechcel nič ponechať náhode. Vo veľkej rýchlosti sa vypomstí akýkoľvek zabudnutý detail. Pritiahol remence palíc okolo zápästia. Svaly vyšportovanej postavy sa tešili na tento okamih. Nedočkavo sa pozrel na potemnenú zjazdovku s iskriacimi stopami odchádzajúceho dňa. Obloha sa trblietala iskričkami ďalekých kútov vesmíru. Opäť padala hviezda.

“Dole čaká na teba šťastie.”

Riki sa pousmial, zaprel sa do palíc a mocným švihom doprial sklzu hladným lyžiam.

 —–

“Hovädá!” Bára vybehla z chaty položenej bokom od zjazdovky.

Plná horkej zlosti vykríkla nadávku do otvorených dverí, kde sa mihla postava, ktorá sa ju snažila zadržať. Gaštanová hriva, s tenkými zapletenými vrkočmi po stranách úzkej tváre, sa rozhorčene natriasala. “To sme si predsa nedohodli!”

Výkrik sa odrazil od prichádzajúceho mrazu ako jedovatá výčitka bez ďalšej súvislosti. Zakrútila sa do narýchlo uchmatnutej bundy. Ostrý tepelný prechod vyjasnil zrak skalený alkoholom. Zjazdovka, po ktorej sa celý deň preháňali, bola teraz prázdna a temná.

Striaslo ju, ani nevedela či od chladu alebo od strachu, ktorý ju ovládol. „Chvíľu počkám, čo sa bude diať“, rozhodla sa v duchu. Ohriala si skrútené prsty pred ústami. Pod nohami zavržďal sneh. Nech len dostanú strach. Ale už nepridala tú nadávku a vravela si, že Aleš musí za ňou hneď vybehnúť, inak… Nie, nechcem ho stratiť, i keď zašiel až príliš ďaleko.

Aleš bol jeden z mnohých, ktorí sa okolo nej točili. Bola si vedomá svojej peknej postavy. Točili sa okolo nej, dobiedzali a niekedy aj uspeli. Aleš by tiež uspel. Avšak nemienila mu to uľahčiť. Aspoň nie na chate. Nakoniec podľahla jeho vydieraniu, že keď nepôjde ona, tak sa vždy niekto nájde.

Už začiatok výletu sa jej nepozdával. Od konečnej autobusu museli šliapať v hlbokom snehu. Ako bola prekvapená, keď zhodili ruksaky z pliec a ona bola jediná žena medzi tromi chlapmi. Ale keď sa rozložil oheň a jazyky plameňov olizujúce borovicové polená roztopili zmrznuté steny drevenej búdy, pochybnosti sa stratili. Bola s nimi zábava, otvorila sa fľaška domácej slivovice, no a ani nevie ako sa k nej pridala ďalšia. Smiech partie pochoval počiatočnú nedôveru medzi vysokými závejmi. Začali hrať karty, najprv len tak, potom o zápalky a so stúpajúcim počtom obrátených pohárikov padol návrh, že do banku sa budú vkladať časti odevu.

Bára dokázala spiť aj urasteného chlapa, ale domáci trúnok bol nad jej sily. Opila sa, začala prehrávať.

V chlade, s nečakane vyčistenou hlavou si uvedomila, že sa museli na ňu dohodnúť. Určite by vyhrala, keď, ako naschvál, začali chodiť zlé karty. Ešte teraz sa triasla pri spomienke na šesť dobyvačných svalnatých ramien.

Netrvalo dlho a sedela medzi mužmi len v nohavičkách. Smiali sa, nevytušila ich úmysel. Odmietla ďalej hrať a strojila sa obliecť. Tri páry rúk ju chytili a nešetrne hodili o tvrdé lôžko. Dychtivé spotené dlane sa kĺzali po vystrašenej pokožke, bolestivo jej stláčali prsia, rozťahovali stehná. Chcela kričať ale jedna dlaň jej zapchala ústa. Krútila sa v bezmocnosti. Telo sa naplo bolesťou, keď cítila ako do nej vošli prsty. Zahryzla z celej sily do ruky, ktorá gniavila jej pery. Chlap zreval a spotené dlane sa od nej odtiahli. Skopala ich zo seba. Roztrasená si navliekla na holú pokožku kombinézu a čiusi bundu a vytrielila do mrazu, zapínajúc sa rozklepanými rukami.

 —–

Lyže švihali v rýchlom rytme. Tma mu nevadila, poznal tu každý hrboľ, každú jamu. Úsek na oblom začiatku zjazdovky bol vyfúkaný vetrom, rovný sťaby doska. Riki sa vyžíval slobodou pohybu na ľudoprázdnej zjazdovke. Mráz mu rozpaľoval líca, telo sa skrúcalo pravidelným rytmom. Konečne je sám, voľný ako vietor preháňajúci perličky zmrznutej rosy, tvoriaci vrásky na rovnej planine a šmahom skučiaci v akomsi naviatom záveji. Túžil si tú slasť vychutnať naplno. Doťahoval oblúky, spomalil rýchlosť. Prevalil sa ponad oblinu a po pravej strane mu zablikali žlté lampášiky rozsvietených okien chatovej osady.

“Tam si moja milá, odpustíš hriešnikovi. Stačia mi len tvoje spravodlivé oči, nič viac. Stala si sa mojím osudom.”

Riki spozornel. Do tmavej oblohy trčali vlny nerovného terénu. Pre jeho skúsené nohy, nepredstavovali žiadnu prekážku. Lyže sa pokojne kĺzali zo strmých vŕškov, aby v kľukatej dolinke elegantne preniesli váhu na nový smer. Nikto ho teraz nebrzdí, nikomu nevysvetľuje, čo má urobiť a čo nie. Otvoril ústa a nasával mrazivé povetrie. Medzi zradnými bubnami bol nútený zasekávať, aby brzdil let svojho tela. Náhle sa rozhodol celkom inak. Potrebuje dych berúce tempo, zadúšajúci pocit hvízdajúceho vzduchu, tlkot rozblázneného srdca. Zmenil smer a zabočil priamo k požmurkávajúcim svetlám. Lyže naberali rýchlosť, rozhodli sa súperiť s časom.

 —–

Aleš si vyľakane obliekol bundu. Spité pohľady kamarátov ho posmelili, abyže vykročil do mrazivého vzduchu. Vo dverách ho temer prekopŕclo. Prudký rozdiel teploty ho zrazil do záveja.

“Je to obyčajná krava, vôbec nerozumie žartu!” Zakalený zrak v prítmí nerozoznával detaily. V duchu nadával sebe, Báre, kamarátom, celému svetu.

“Prehnali to.” Rozhorčene si povedal.

Čo ak ju nenájde, vošli do neho opodstatnené obavy. Do rána zamrzne, veď pod kombinézou je nahá.

“Do riti, už len to mi chýbalo!”

Nesmelo ju zavolal po mene. Silnejúci vetrík mu odtrhol hlas z perí. Zakričal mocnejšie. Vyliezol na akýsi závej. Nič, celkom nič. Nohy sa mu prepadli až po pás do stuhnutého snehu. Bohapusto zaklial. Začala ho obchádzať zima.

Bára ho priťahovala odkedy ju poznal a veru bolo to dávno. Skúšal na ňu všetky možné finty, zabrali až teraz. Opitá hlava sa motala vo svojich výčitkách. Načo som zavolal tých debilov? Sľúbili, že dovedú baby, bude sranda. Prekliata chľastanica! Všetko mohlo dopadnúť inak. Ale nedostal by som ju hore, keby sme išli len sami.

Záleží ti na nej a ty sa správaš ako chmuľo. Božemôj, kde trčí? Čo ak niekde zapadla, zlomila si nohu? V tejto tme by nebolo ani divu. Do uší sa mu dostalo podozrivé zaškrípanie.

“No nie? Somári, akoby im celý deň nestačilo. Ešte sa lyžujú?”

Z neďalekého stožiaru lyžiarskeho vleku sa krútila prázdna kotva. Buchla do železnej podpery a už jej nebolo.

Zlosť začali striedať obavy. Jatril očami nahor k chate. Sliepňajúce svetielko naznačovalo polohu spásonosného tepla. Pôjdem pre tých bláznov, nech mi ju pomôžu nájsť. Aleš sa pribral obrátiť naspäť, ale v tom mu nohy bezradne vyleteli a nemotorné telo sa zošuchlo zopár metrov po lesklej ľadovej ploche, až ho zastavila strmo sa týčiaca návej. Zozbieral sa z mrazivého podložia, bolestivo si udrel bok. Obchádzal ako sklo hladkú plochu, zrkadliacu odlesk vychádzajúceho mesiaca. Trel si narazený bok a sledoval spojnicu ľadovej plochy s polohou chaty.

“Tak preto nemáme vodu. Muselo prasknúť potrubie.”

Skúšal zem rukami a keď zistil, že sneh sa pod ním nepodvolí, vystrel sa do tmavej oblohy.

 —–

Báru skoro začalo mrzieť, že tak unáhlene vytrielila z bezpečného tepla. Mala som im poriadne vynadať! Tí darebáci by sa preľakli aj tak. V duchu uvidela tie vyvalené oči a žiadostivé tváre, nebola si istá, či by dokázala skrotiť bandu potrundžených chlapov. Zrazu si uvedomila, že Aleš sa z nich najviac rehotal.

Zima ju začala drvivo obchádzať. Držala sa v smere, kde stále dovidela na svetielko z pootvorených dverí. Mihla sa v nich postava. Tak predsa len vyliezli von!

Kombinéza bola hrubá, i napriek tomu si chlad našiel cestu k nahej pokožke. Pritiahla si bundu tesne okolo pása, holé prsty zastrčila hlboko do vreciek. Zišla na rovnejšie miesto medzi dvomi závejmi, kde nefúkalo. Začala podupkávať, aby si udržala telesnú teplotu. Neústupčivý mráz dobiedzal. Oči štípali a navyše sa ozval tlak plného mechúra.

“Do šľaka!”

Uvedomila si, že keď sa chce vycikať, kombinéza bude musieť ísť celkom dole. Nie, vydrží ešte chvíľu. Už som im nahnala dosť strachu. Ale nepríjemný tlak v mechúre silnel. Do uší sa jej dostal závan výkriku, v ktorom rozoznala svoje meno.

Pocítila hrejivé zadosťučinenie. Predsa som im len nahnala strachu. Dúfam, že dostali poriadnu príučku.

V tej búde, tak či tak, nefunguje záchod a musela by som ísť von, presviedčala sa v duchu. Rozhodla sa rázne. Tlak v podbrušiu skrúcal končatiny, nebude zbytočne trpieť. Vyvliekla si ruky z rukávov, bundu si nechala na pleciach. Rozopla zips na kombinéze až po rozkrok. Teraz pocítila naplno nemilosrdnú krutosť mrazu na holej pokožke. Opatrne si vyvliekla ruky z ramien kombinézy, aby nezhodila bundu zo svojich pliec. Stiahla si kombinézu až pod kolená. Nahota pokožky sa zliala s iskriacim snehom pod bledým svitom mesiaca. Bára si čupla, zadok si nedobrovoľne oprela do snehu.

“Ak si nepohnem, tak ma v tejto polohe nadránom nájdu turisti. Zamrznutú ako cencúľ!”

 —–

Riki nechával za sebou poryvy vetra. Lyže sa šmýkali šialenou rýchlosťou, preniesli sa za sekundu viac než tridsať metrov dolu strmou skratkou ponad neurčitú líniu lesa. Vytáraný mesiac dodal istoty skúseným nohám. Svaly sa chveli vo vytláčanom oblúku. Myseľ sa poddávala šialenej rýchlosti. Rozohriate okno s jeho túžbou, nádejou a urazenou láskou, mu letelo v ústrety. Nad sebou zazrel pootvorené dvere akejsi chaty. Inštinktívne sa sklonil v zjazdovom postoji. Tmavý obrys postavy na bielom snehu mu zmizol, aby sa vzápätí zjavil na inom mieste. Odhadoval vzdialenosť, bol si istý, že nečakanú prekážku bez problémov zvládne. Mal necelé dve sekundy na rozhodovanie, ktorým smerom sa vyhne. Zatlačil do ľavej nohy, tmavú postavu obíde zvrchu. Špičky lyží, rozstrekujúce pramene usadeného srieňu, sa poslušne natočili do požadovaného smeru. V miernom záklone, letiaci obrovskou rýchlosťou, nebol pripravený, že narazí na hladkú ľadovú plochu. Lyže sa zošmykli na hranách, mal necelú desatinu sekundy na to, aby zareagoval. Bol zvyknutý na tvrdý podklad a vedel si vynútiť poslušnosť rovnováhy tela ostrými hranami.

Pobiehajúca postava mu vyčlenila veľmi úzky priestor na rozhodovanie. Ak ho podbehnem, stretneme sa. Kým prišla spätná reakcia z mozgu do nôh, bolo neskoro. Rútiaci sa lyžiar v inštinkte stihol schúliť ramená ponad nečakane rozbehnuté špičky lyží. Hrany už len bezmocne zaškrípali, nedostali sa do správnej polohy.

 —–

Aleš začul zvuk, ktorý sem nemal patriť. Kovové svišťanie neprezrádzalo nič dobrého. Kotúč mesiaca mu na desatinu sekundy zmizol pod neznámym tieňom pohybujúcim sa šialenou rýchlosťou. Do tváre sa mu oprel silný závan a zasypala ho spŕška zvíreného snehu.

 —–

Tie rozšírené kotúče očí – pre živého boha, čo tu robí?! Riki si v poslednom okamihu uvedomil, že hľadí do vyvaleného beľma dvojice očí. Z rozprsknutého záveju zasvietili na neho ani reflektory výstražného majáku. Nemal čas urobiť nič, len fascinovane civieť do hrôzou rozšírených zreničiek, ktoré ho išli pohltiť. Keď do tela zaboril špičky lyží, jeho sluchom prebehol ženský výkrik smrteľnej hrôzy.

Pravá lyža, ktorú Riki inštinktívne ťahal k sebe, Báru nestihla obísť. Mala na to prekliato málo času. Oceľová špička režúc povytiahnutú kombinézu vyvalila oblúk útleho lýtkového svalu. Ostrá hrana ani skalpel prešla mäkkým tkanivom, z prerezanej tepny oblúkom vystrekla krv. Viazanie držiace vysokú topánku narazilo do holennej kosti. Zapretá noha v snehu vystrelila k čiernej oblohe. Rozdrvená kosť sa vo vzduchu prelomila. Na tisícinu sekundy v neľútostnom poláskaní sa do seba zapreli stehenné svaly. Jedno roztrasené nahé a druhé drviace svojou energiou všetko, čo mu stálo v ceste. Silný impulz poslal v oblúku telo dievčaťa do výšky za rotáciou roztrieštenej nohy. Na bielej postave zaviali rukávy spustenej kombinézy, hrubá bunda odletela preč. Telo dievčaťa vyzlečené zo svojich zvrškov sa vo vzduchu bezducho prevrátilo a pristálo v hlbokom snehu na chrbát. Pravá noha, neprirodzene skrútená, sa zapichla do snehu. Trhané tkanivo s trieštiacou sa kosťou vyslalo mocný signál smerom k chrbtici. Pletenec neudržal silu aktivovaných nervových zakončení a oslobodil mozog v spásonosnom bezvedomí. Prestal registrovať klesajúcu teplotu pod lavínou snehu. Vedomie dievčaťa sa odpojilo od ľútej reality.

Prudký náraz pravej nohy nasmeroval špičku lyže do snehu. Hmotnosť lyžiara násobená pohybom vytrhla viazanie zo zarazenej lyže. Palica s trhnutím pravej ruky sa v protipohybe zapichla do snehu a jej rukoväť srdito lámala rebrá preľaknutého hrudníka až sa sama podvolila tlaku a odletela preč. Ľavá lyža sa desatinu sekundy snažila udržať rovný smer, až pokiaľ sa nezvrtla v pravom uhle. Viazanie reagovalo pomalšie, vyplo sa, ale to sa už stehenná kosť skrútila v neprirodzenej polohe. Telo dostalo nový smer. Nemilosrdne katapultované do výšky, prestalo mať kontakt s reálnym svetom. Mozog nestihol doposiaľ zaregistrovať lámajúce sa kosti. Rozšírené oči pokračovali v nekontrolovanom oblúku bez vôle zmeniť smer a či zastaviť zvyšok tela. Ten posledný najnepatrnejší okamih vedomia stihol zaregistrovať prázdnu kotvu, ktorá sa húpala pod lanom vypnutého vleku.

Bola to správa, ponáhľal si sa ju čo najskôr doručiť. Sladká príjemkyňa správy,,, čakala ju. Čakala ju..?

Myšlienka rýchlosťou svetla predbehla tmavú siluetu letiacu v ústrety katastrofe. Hlava narazila na betónový blok držiaci nosný stĺp. Betón trieštil sluchovú časť lebky, vytlačil zo sedla očnú buľvu, rozdrvil sánku. Brzdené telo zvyškom kinetickej energie sa natislo o hranol podstavca, aby zatlačilo oslabenú hrudnú kosť medzi pomliaždené rebrá.

 —–

“Božemôj!”

Alešovi sa roztriasla brada a začal vzlykať. Nečakane vytriezvený, sa nechápavo díval na tie neľudsky vytreštené oči. Pery sa jej ešte stále pohybovali v bezduchom šepote. V bledom mesačnom svite bola pokožka tváre úplne priesvitná. Dievčenská tvár obtočená tuhými vrkôčikmi mala v sebe nádych morbídnej krásy. Roztrasené prsty striasli z tváre vločky spadaného snehu.

“Bára, povedz niečo, prosím ťa! Čo sa stalo? Hovor!”

Kolená sa mu zaborili do zvíreného záveja. Poprašok snehu odrážal mesačné lúče z nezmyselne rozhodených končatín nahej dievčenskej postavy. Bezduché svetlo sa pohrávalo na kryštálikoch, topiacich sa v styku s dosiaľ rozohriatou pokožkou. Aleš opatrne odkrýval napadanú vrstvu snehu. Bieloba pokožky sa v nej topila, iba nepatrná línia naznačovala obrys dievčenského tela.

Otrasený Aleš nevnímal chlad. Vyzliekol si bundu a snažil sa do nej zakrútiť nevládnu postavu.

“Bože, nie!”

Ruka mala v úmysle nadvihnúť pravú nohu, išlo to akosi ľahko. Zo snehu sa vytrčil skrvavený kýpeť holennej kosti. Teplý červený pramienok roztápal iskriaci sneh. Prúžok krvi, prekvapený zo zmeny prostredia, si vydobýjal svoju cestu. Našiel priehlbinu so žltými okrajmi, bola v nej stopa odchádzajúceho tepla. Dychtivo sa do nej vtiahol.

 

 Prešli dva roky. Zora s papiermi s práve vytlačenou diplomovkou sa ponáhľala, aby stihla cviká. V kabelke zazvonil mobil. Zastala. Zips na kabelke sa zasekol a papiere so záverečnou prácou, ktoré držala pod pazuchou, sa rozleteli po celej chodbe. V duchu zakliala, zohla sa a začala ich zbierať.

Aleš sa nikam neponáhľal. Cestou širokou univerzitnou chodbou mal dosť času premýšľať čo si počne večer. Zahol za roh a takmer sa potkol o zohnutú študentku. Zohol sa, aby jej pomohol.

„Nevideli sme sa niekde?“ opýtal sa Aleš. Bol trochu zadýchaný, podával dievčaťu čo zozbieral.

„Nie, nevideli.“ Zora zdvihla posledný papier a ich pohľady sa stretli.