Príbeh#4

TETA

 

Asi už sú navždy stratené tie malé obchodíky. Boli to tie, do ktorých keď sa vstúpilo, dvere rozhojdali zvonček umiestnený nad verajami. Zacinkal a ocitli ste sa v rozprávke. A on to aj skutočne bol kúzelný svet preplnený vôňami a zázračnými vecami z tajomných, ďalekých krajín. S každou z nich sa spájala nádherná predstava čohosi výnimočného.

 Za pultom stála teta. Usmievala sa. Vždy sa usmievala. Teta – to bolo čaro detských rokov. Úsmev bol dobrosrdečný a vône nesmierne lákavé. Teta nečakala pokiaľ vytiahnem usmolený lístoček. Vedela čo tam je napísané. Vždy to vedela. Pred nos, ktorý mi ledva trčal ponad vysoký pult a nikdy sa nevedel nasýtiť vône čerstvého pečiva, vanilky, jemného holandského kakaa, ktoré bolo až tak jemné, že v lúčoch šikmého svetla sa víril drobulinký hnedý prach tisnúci sa cez póry papierového obalu s typickou kresbou ženy v tmavomodrom kroji a širokým bielym do tvaru lode poskladaným klobúkom, teta postavila fľašu mlieka. Ozajstnú sklenenú fľašu. Nemusel som nič povedať a ona nemusela čakať, pokiaľ som vyložil rovnako baňatú fľašku, samozrejme už prázdnu a umytú, na vysoký pult aj so žltou, igelitovou sieťovkou. Teta si prezrela lístoček, ktorý sa mi napokon podarilo vyloviť z deravého vrecka gatí a odišla odkrojiť štvrtku masla. Veru, vtedy sa krájalo. Môj nedočkavý pohľad sa ukotvil na fľaške s hustou bielou tekutinou stojacou na pulte priamo pred mojimi očami. Mala na vrchu tuhý čepiec smotany. Na striebornom alumíniovom uzávere bol vytlačený červený pruh, pretože bolo plnotučné a bláznivo plné cholesterolu.

Čo sa dnes kvôli tomu tuku vedie rečí, ale vtedy to nikomu nevadilo, rovnako ako nikto vtedy nevedel čo to je (možnože to nikto nevie ani teraz) a ak sa o niečom nevie, potom, predsa, to ani nikomu neprekážalo.

Teta mi pomohla naložiť celý nákup do žltej igelitovej sieťovky. Čokoľvek v nej bolo, vždy sa vytlačila do potrebného objemu. Do dlane mi vložila zvyšné drobné a malý poklad – pendrekového hada…

Toto všetko mi napadlo… vlastne ani neviem prečo. Možno to bolo z nostalgie, z akéhosi vzdialeného pocitu straty istoty, ktorá sála z vecí dôverne známych, tisíckrát ohmataných, preverených ako dobrí kamaráti. Spomienky sa roztratia a zostanú len tie pípajúce pokladne za bežiacim nekonečným pásom, hltajúce čiarové kódy. Ktovie, či môj vnuk, ktorého malú spotenú dlaň tisnem vo svojej, zakiaľ čakáme na jeho mamu, kým vyloží nákup na pás, nebude niekedy rovnako stáť pred akýmsi tunelom, hltajúcim celý košík s nákupom a na jeho konci bude čakať na sterilnú škatuľu s bezcholesterovým mliekom podľa prísnej kalorickej normy, ktorá bude zabalená v zdravotnícky overenej, recyklovanej hmote a tak ako jeho starý otec nebude tiež nostalgicky spomínať na tie svoje pípajúce registračné pokladničky a listovať si v zaprášnom albume s takými skutočnými, zažltnutými fotografiami, na ktorých sú naše okrúhle, usmiate tváre, pretože všetci máme v sebe bláznivo veľa cholesterolu…

Vtom som ju zazrel. Bola to moja teta. Stála v rade pokladníc takmer na konci, v červenom plášti a vencom čiernych kučier okolo čela. Držala v obidvoch rukách igelitové balíčky sterilne zabalených potravín. Teta sa obzrela a usmiala sa. Bol to jej úsmev, pretože teta sa vždy usmievala.

Reklamy