Príbeh#3

 Hviezda.

 “Poď! Nahraj!” Výkriky miesili dusné povetrie.

Spleť chlapčenských nôh vírila prach voľakedajšieho trávnika. Uprostred virvaru sa zmietala odratá lopta. Prudko sa odrazila od špinavej tenisky, ale vzápätí sa jej zmocnil ďalší pár nôh.

“Dávaj, tu som!”

Spotené telá vírili kúdoly prachu. V zápale boja medzi prikotúľanými balvanmi na miestach niekdajších bránkových tyčí pobiehali raz na jednu, raz na druhú stranu. Zopár náhodných chodcov, ktorí sa pristavili pri ihrisku, sledovali ako sa zápas vyvinie.

Skraja trávnika sa vynorila štíhla dievčenská postava. Dievča sa posadilo na lavičku pod rozkošatenou lipou. Jej pohľad, skrytý za tmavými sklami slnečných okuliarov, sa upieral na neistý bod kdesi v diaľke. Oblečená v strohých čiernych šatách ani keby nepatrila do tohto horúceho, presvieteného dňa.

Otvorila knižku, ktorú doposiaľ držala v ruke a položila dlane na stránky. Napodiv, nezačítala sa, ale zrak jej zablúdil pomedzi rozložité vetvy k spaľujúcej žeravej guli na oblohe.

“Prihraj! Na čo čakáš?”

Chlapec v plnom behu zachytil loptu. Narazil si ju silnejšie a lopta odskočila. Rozbehol sa za ňou plnou rýchlosťou. Myslel si, že sa spoluhráčovi stihne vyhnúť, ale noha mu skĺzla po lopte. Telo sa zvrtlo a tvrdý náraz ho vyhodil do vzduchu. Chlapec bezprostredne pred dopadom na zem inštinktívne stiahol obidve ruky pred tvár.

Skupinka spotených spoluhráčov sa zhrčila okolo skrútenej postavy.

Chlapec sa so skrivenou tvárou pomaly dvihol z prachu. Po predlaktí ľavej ruky mu stekala krv. Tých niekoľko divákov, zvedavých ako sa vyvinie zápas, sa babravo roztratilo.

Vynútená prestávka padla všetkým vhod. Niekoľkí sa usadili na strnisku a nastavili tváre slnečným lúčom. Zopár ochotných rúk pomohlo otrasenému chlapcovi a nasmerovali ho do tieňa rozkonárenej lipy.

Dievča pritiahlo chlapcovu pozornosť, avšak ona ani len nezavadila pohľadom o svojho nečakaného spoločníka, ktorý sa neisto usadil na opačnom konci lavičky.

“Čo čítaš?”

Výraz dievčaťa ani len nenaznačil vôľu odpovedať.

“Hej! Nepočuješ? Čo čítaš?”

“Počujem veľmi dobre. Počujem ďaleko lepšie než ty.”

Prísna červená línia úst sa rozvlnila, ale zvyšok tváre sa skôr podobal na sochu z bieleho travertínu.

Chlapca to zarazilo. Hm, voľajaká fajnovka! Prebehlo mu mysľou. Ostrá bolesť sa mu pripomenula nepríjemným pichaním v predlaktí. Rane sa zachcelo opakovane krvácať a vypotila niekoľko červených kvapiek beznádejne sa tratiacich v prachu. Pokrčil lakeť a nadľahčil ho druhou rukou.

“Tak čo čítaš?” Tón chlapcovho hlasu stratil na svojom dôraze.

“Neviem čítať.”

“Prečo ma ondíš? Čítať vie predsa každý!”

“Poznám len slepecké písmo.”

Chlapec sa obrátil ku kamarátom, ktorí skončili vynútenú prestávku a rozkotúľali medzi sebou loptu. Hodil zdravou rukou na znamenie, že sa ešte necíti v poriadku.

“Chceš počuť môj príbeh?”

“Príbeh? …hm.” Kývol hlavou a prekvapením zabudol zavrieť ústa.

Dievčenská tvár sa k nemu natočila. Za čiernymi sklami sa nedal rozoznať výraz očí.

“Podaj mi tú boľavú ruku!”

Chlapec sa zatváril nechápavo, ale žiadosť znela tak autoritatívne, že k nej natrčil poranenú ruku.

Dievča zavrelo knižku a chytilo upotenú špinavú dlaň do svojej bledej ruky. Z jazvy sa vykotúľala kvapka krvi, váhavo sa miesila so špinou pokožky až skončila na dievčenských prstoch. Ani keby ju to uspokojilo a položila si chlapčenskú ruku do svojho lona.

“Ak chceš vedieť, čo čítam, najprv si musíš vypočuť môj príbeh.”

Chlapec bol v rozpakoch. Chrbát jeho ruky sa opieral o čierny zamat látky a premklo ho teplo malej dlane. Napodiv ani keby sa ostrá bolesť začala strácať.

“Keď som mala tri roky veľmi som ochorela. Dostala som silné lieky, ktoré ma zachránili, avšak som z nich oslepla.”

Dievča ucítilo v chlapcovej ruke náznak nesúhlasu, tak ju silnejšie zovrela.

“Moje vnímanie obklopil farebný svet plný zvukov a vôní. Naučila som sa ich vidieť a vtedy sa mi dostalo poznania, že svet môže byť úplne iný. Povedali mi, že chyba zraku nie je trvalá a keď budem mať osemnásť rokov, môžem byť operovaná.”

Chlapcovi sa zdalo, že jej dlaň sála žiaru. Nečakane sa cítil dobre, akoby sa boľačka stala minulosťou.

“Mala som tri roky a mama mi musela vyrátať koľko uplynie dní, kým uvidím jej tvár. A ja som chcela posunúť ten neznesiteľne pomalý tok času. Moja túžba bola neudržateľná. V detskej izbe som bola obklopená množstvom plyšových zvieratiek. Chytala som tie mäkučké, chlpaté hračky a zdôverovala som im s množstvom preukrutne dôležitých vecí, ktoré vykonám, keď budem znovu vidieť. Moji macíkovia, psíčkovia, myšky čakali kým ich budem môcť sama zaviesť do cukrárne a kúpiť im sladký zákusok. Rozprávala som im aký bude šťavnatý, voňavý a sladký. Rozprávala som im o tej rozkošnej chuti na jazyku a triasla som sa nedočkavosťou, že im ho raz ukážem. Zaspávala som v objatí mojich huňatých hračiek a odrátavala dni.”

Chlapec cítil, že sa ho zmocňujú rozpaky. Pozrel sa do diaľky. Chvenie horúceho vzduchu vlnilo vzdialené siluety panelákov. Hlas dievčaťa bol pokojný a vyrovnaný. Nebyť dlane, ktorou mu zvierala poranenú ruku, mohol si pomyslieť, že načisto naň zabudla a rozpráva si iba pre seba.

“V ôsmich rokoch som sa naučila čítať slepecké písmo. Môj obzor sa otvoril a ja som čítala o ďalekých svetoch, rozsiahlych planinách, roztopašných oblakoch pod bledým slnkom, vysokých skalách a hlbokých moriach, spoznávala som rôzne názory o živote a smrti, o láske a nenávisti. Učila som sa zloženie ľudského tela a rozdiel medzi mužom a ženou. Učila som sa chápať všetko to, po čom som neskrotne túžila, že to raz uvidím. Vtedy som už nepočítala dni. Zvykla som si. Mala som svoj denník, do ktorého som vždy vyškriabala čiarku, keď uplynul mesiac. Žiadala som si lásku, ale nie tú rodičovskú. Priala som si poznať sladký pocit, ktorý rozochvieval moju myseľ. Bojazlivo ukradnutý bozk chlapčenských perí. Moja neopätovaná túžba sa strácala v priepasti beznádeje. Keď som mala trinásť rokov, stala sa zo mňa žena.”

Chlapcovi sa drali na pery rôzne otázky, ale pod bezprostrednosťou jej výpovede si netrúfol položiť ani jednu.

Dievča akoby vytušilo hryzúce pochybnosti svojho spoločníka a odmlčalo sa.

“Aké je to… keď človek nevidí?” Cítil sa vonkoncom bezradne a slová z neho liezli akoby dievča popýtal o prvú schôdzku.

“A aké je to, keď človek vidí?” Dievča k nemu obrátilo tvár.

Chlapec netušil, čo sa skrýva za nepriepustnými čiernymi sklami. “No… normálka.” Mykol plecom voľnej ruky. Spotené telo vychladlo, a striaslo ho akoby ho preskočila smrtka. Mienil si nenápadne vykrútiť väznenú ruku, lež hneď sa mu do nej vrátili žeravé ihly, tak ju vrátil do dievčenskej dlane.

Dievča sa rozhovorilo bez toho, žeby niečo vopred naznačila zrkadlom tváre.

“Stala som sa ženou a čosi sa so mnou začalo diať. Netušila som dovtedy nič, až pokiaľ som s mamou nebola na kontrole u lekára. V ambulancii sa ku mne prihovorila staršia žena. Mala príjemný hlas a voňala červenou…”

“Čo?”

“Pýtal si sa aké to je, keď človek nevidí?”

“No a?”

“Obklopujúce vône to boli pre mňa farby a tá žena bola ohnivočervená s prímesou do zlata. Popriala mi skoré vyzdravenie… vzala mi ruky do svojich dlaní. Stalo sa niečo zvláštne.”

Chlapci na ihrisku sa rozohrali do novej hry. Mávali na svojho kamaráta, ale ten nesúhlasne pokrútil hlavou. Príbeh ho načisto zaujal. Slnečné svetlo sa odrážalo na okuliaroch, nemohol si všimnúť ako sa mu do tváre oprel pátravý pohľad dievčaťa.

“Čo sa stalo?”

“Ja som tu ženu zazrela. Vydesila som sa. Schmatla som rýchlo za ruky mamu, ale ona zostala pre mňa v hlbokej temnote. Vystrela som ruky späť za červenou. Márne. Jej vôňa sa kdesi vytratila a mňa nechala v strašnej neistote.”

Chlapec pocítil v prstoch zvláštne mrazenie.

“Opýtala som sa mamy, prečo je tá cudzia teta nešťastná? Zacítila som, že je mama vzrušená, jej ruka v mojej dlani sa zatriasla a vtedy nás zavolali do ordinácie. Mám veľmi dobrý sluch, no nezachytila som, čo si mama šepkala s lekárom. Pamätám si len, že potom som cítila na tvári akési železá. Lekárova sestrička ma chcela upokojiť. Chytila mi ruku a druhýkrát po nekonečnom čase som uvidela nad sebou tvár.”

Chlapcovi to akosi nešlo do hlavy.

“Nó, …tak asi si začala trochu vidieť.” Skúšal si v hlave urovnať, čo doposiaľ počul.

Dievča nenamietalo. Keď sa rozvravela, opäť to budilo dojem akoby si len nahlas premietala vlastné myšlienky.

“Videla som. Avšak len žiaľ a bolesť. A napospol u žien. Ich bolesť mnou prechádzala a strácala sa kamsi preč. Najprv k nám chodila rodina. Vystriedali sa u nás všetky možné tety z maminej aj otcovej strany. Držala som im ruky a liečila ich bolesť. Videla som všetok údel pokrivených ľudských osudov, videla som tváre, ktoré som liečila. Videla som, avšak nie to, po čom som tak túžobne prahla počas dlhých rokov. Áno, videla som, videla som všetky tie červené, zelené, modré, zlatisté. Farby žiarili a potom vzápätí pohasli. Začali k nám chodiť aj cudzí ľudia a ja som tíšila bezodné ľudské utrpenie. A potom som už nechcela vidieť. Plakala som a tie studnice ľudských prehreškov, vášní, omylov, zatratených osudov sa prelievali cezo mňa. Plakala som v tichu svojho plyšového sveta. A potom…“ Dievča sa opäť odmlčalo.

„Čo bolo potom?“ Naliehal chlapec.

„Potom som uvidela mamičku.”

Dievča tislo chlapcovi ruku a ten nevdojak narovnal lakeť a vôbec si neuvedomil, že krvácanie aj bolesť je preč. Na ovisnutom konári nad ich hlavami sa usadila dvojica vrabcov, ktorí si medzi sebou vybavovali akési nezhody.

“Pýtaš sa, aké je to nevidieť. Smiešne jednoduché, stačí len zavrieť oči.”

Chlapec ani v hypnóze privrel viečka. Za hrádzou zmiznutého prudkého slnečného svetla tancovali červené kruhy. Nasal nozdrami vzduch, ale okrem prachu a spálenej trávy neucítil nič.

“Pred tromi mesiacmi som absolvovala operáciu. Odvtedy sa v šere izby snažím rozoznať tvary, o ktorých som predtým len snila. Moje plyšové zvieratká dostali tváre. Pozerajú na mňa v sivosti môjho nového sveta a ja neviem ako ďalej. Bojím sa.”

Chlapec stisol silnejšie jej krehkú ruku. Horúčava letného dňa ani keby sa vmiesila do stisku dvoch dlaní. Otvoril oči, červené kruhy zmizli, musel prižmúriť viečka pred tuhou páľavou.

“Ty si sa pýtala aké je to vidieť? No, tiež nemôžeš vidieť všetko. Také slnko. Nevieš aké je, inak by ti spálilo oči. Raz biele, inokedy zlaté alebo žlté možno až červené. Neustále sa gúľa po nebi. Bez neho by naskutku nevidel nikto.”

“Čítala som, že slnko je naša najbližšia hviezda.”

“To vám píšu pekné sprostosti v tých slepeckých knihách! Ako môže byť slnko hviezda? Veď hviezdy svietia iba v noci!” Chlapec zvýšil hlas.

“Hviezdy sú vzdialené slnká.” Dievča nesúhlasilo.

Chlapcovi sa to vonkoncom nezdalo, prižmúril viečka do tej páľavy, presvitajúcej pomedzi husté konáre. Pred nosom sa mu roztancovali nezmyselné kruhy rôznych farieb.

“Aké slnká? Hviezdy sú hviezdy! Veď potom by v noci bolo svetlo. Všetko by sme mali pokrútené.”

Ani keby ich táto krátka zvada odcudzila. Dievča odvrátilo tvár, Chlapec si z trucu vytrhol ruku.

“Chm, naozaj sa musíš naučiť čítať.” Povedal povýšene.

Zdvihol sa, že sa poberie naspäť za kamarátmi, ale zvedavosť ho napokon pritiahla na lavičku. “Ako to, že si uvidela mamičku?”

Zdalo sa, že dievča vonkoncom stratilo záujem o svojho spoločníka. Znovu si otvorilo knižku a položilo na ňu obidve dlane. Ignorovalo otázku, len pokojne hľadelo kamsi do diaľky.

Chlapcovi jej príbeh nešiel do hlavy. Nevedel si zrovnať všetko, čo počul. Spomínal si ako sa kdesi na dvore zvykli hrávať na slepú babu. S čiernou šatkou pritiahnutou na oči sa otáčal za výkrikmi kamarátov. Neistými tackavými krokmi vrážal tu do stromu, tu do smetníka alebo rovno do steny. Ktorási ruka ho zdrapila zozadu a otočila ho niekoľkokrát okolo osi. Celý svet sa vtedy zbláznil. Tancoval šialenými skokmi v nepreniknuteľnej temnote. On si bol istý, že je na opačnej strane a len smiech kamarátov a hlúpe zamotanie do natiahnutej plachty, ho presvedčili o opaku. Nedokázal sa vžiť do situácie aké to je, keď niekto naozaj nevidí.

Zazrel úkosom na nesmelý dievčenský profil. Pohľad mu skĺzol ku knižke.

“Ukáž!”

Dievčenské ruky sa vôbec nebránili, keď z nich vykrútil útlu knižku v tmavom obale.

“Milovať a zomrieť.” Prečítal názov.

Chlapec otvoril knižku na prvej strane. Zbadal sa, keď prsty zanechali špinavé stopy na prebale. Zahanbil sa a položil dievčaťu knižku naspäť do rúk.

“To bude nejaký zamilovaný dievčenský románik.” Prehlásil so sebavedomím znalca.

Dievča sa k nemu natočilo.

“Napísala ju moja mamička. Ku koncu života zostala na invalidnom vozíku a aj napriek tomu, že sama trpela nevyliečiteľnou chorobou rozdávala ľuďom vo svojom okolí lásku a šťastie. Vtedy, keď som ju zhliadla, neudržala už viac svoju bolesť. Veľmi trpela a ja som sa o tom nemala dozvedieť. Mohla som jej pomôcť, ale ona váhala preniesť na mňa svoje utrpenie. Uvidela som ju len raz a odvtedy jej obraz nosím stále v srdci. Mamička sa ma bála dotknúť, lebo vedela, že umiera a ja už som to nemohla vrátiť späť.“

„Iným si pomohla a vlastnej mame…“ Chlapec nedopovedal.

„Vydania svojej knižky sa už nedožila.”

“Poď hrať, prestaň lehniť!” Hlasný pokrik z ihriska prerušil chlapcove zamyslenie.

Futbalová lopta sa prikotúľala k lavičke. Chlapec sa neudržal a kopol do lopty. Vybehol za ňou na ihrisko.

“No čo? Máš s ňou rande?” Zazneli dotieravé otázky.

Chlapec sa otočil ku rozložitej lipe, avšak lavička bola zrazu prázdna. Chytil sa za lakeť a vyvrátil ruku, aby si ju mohol obzrieť. Od údivu skamenel. Na ruke, kde sa pred chvíľou tiahla škaredá krvácajúca jazva, bola neporušená hladká pokožka.

Chvíľu stál v nemom údive, pokiaľ ho neprebral tupý úder do chrbta. Lopta mu v oblúku dopadla na plecia, ale sa neodrazila, skĺzla k nohám.

“Čo si zaspal? Hraj!

Vyvrátil hlavu k žeravej guli. „Hviezda… to môže povedať len slepý.“

S loptou na nohe sa rozbehol k bránke.

Reklamy