Príbeh#2

Číňanka.

Stlačil som gombík na privolanie výťahu, a až potom som si uvedomil, že výťah je v pohybe smerom nadol.

V paneláku zavládli novoty a výťahy riadil počítač. Bolo to vcelku užitočné, pretože si už viac ľudia nemohli privolávať obidva výťahy, ako sme to robili doposiaľ. No, malo to taktiež svoje nevýhody. Ja som medzi ne rátal i to, že ma mohol cestou hocikto zastaviť a pristúpiť, rovnako ako som si ja mohol osedlať spolubývajúcich cestou anonymným panelákovým vesmírom.

Vedel som, že kabínka zastaví a ja sa stretnem s nejakým namrzeným výrazom v tvári, ktorú som si vôbec neželal stretnúť. Skôr ako som sa mohol rozhodnúť pre únikovú cestu (veď, predsa, je veľmi potrebné skontrolovať, či trikrát kontrolovaná zámka na byte je skutočne zamknutá), výťah zastavil.

Otvoril som dvere. V prítmí kabínky zažiarili flitre na hodvábnych šatoch a široký úsmev.

Číňanka, napadli mi, pretože ju tak volali všetci. Odvrátil som sa s neurčitým pozdravom a civel na utekajúcu, špinavú panelovú stenu za okienkami vo dverách.

„Zima“, ozvalo sa za mojím chrbtom so zle artikulovanou výslovnosťou.

„Zima? Veď je teplo.“ Nesúhlasil som a prekvapene sa obrátil.

„U nás zima,“ trvala na svojom. „Ty slovenska?“

„Áno.“

„Ja, tajska. Toto u nás zima.“

Výťah zastal. Podržal som jej dvere.

Ďaka.“ Thajčanka ma obdarila tým svojím širokánskym úsmevom.

Vonku som dvihol ruku na pozdrav.

„Čau!“ Jej úsmev vyslal viac tepla ako tých tridsaťjeden stupňov, čo bolo v tieni.

Číňanka… ako jednoducho sa v človeku uhniezdi fašista… Poberal som sa opačnou stranou ako Thajčanka a aj napriek horúčave ma striasla zima.

„Zima?“ Povedal som si a nastavil tvár páliacim lúčom.

Široký úsmev Thajčanky, oblečenej aj vo všedný deň ako na sviatok, ma sprevádzal počas celého dňa. Avšak napriek horúčave ma neustále obchádzala zima.