P + P

Príbeh o odpustení.

 Na brehu blankytnej lagúny sa stretli dve duše. Krása a pokoj, jemná mozaika azúrovej hladiny s vánkom odchádzajúceho dňa, prenikali ich jemnohmnotnými telami, harmonizujúce prostredie naladilo duše na vzájomné tóny duchovného prežitku.

Sadli si a hľadeli do miesta, kde splývala farba oblohy s líniou mora. Duša s mantrou Óm si položila hlavu na plece duše s mantrou Ánch. Snáď by tak v spoločnom rozjímaní, kontemplatívnom prežitku a v plynulom toku harmónií Ducha sedeli do nového počiatku sveta.

Deň sa uložil na svoju bárku a pomaly, avšak s rozhodnou istotou, mieril do ústia rieky Styx, aby sa vydal na svoju dobrodružnú plavbu podsvetím. Menil oblohu na plameň červených farieb.

„Počula si o odpustení?“ opýtala sa Ánch.

Óm sa prekvapene vystrela. „Nie. Čo je to?“

„Neviem.“

„Nevieš?“

„Nie. Keď to chceme spoznať, musíme sa zhmotniť.“

„Chcem to poznať.“ Óm sa celkom rozžiarila.

„Lenže…“ Ánch sa stiahla akoby ľutovala, že si s tým niečo začala.

„Čo, lenže?“

„Musela by som ti ublížiť.“

„Ublížiť?“

„Áno, veľmi.“ Ánch sa zatvárila bezradne.

„Keď si s tým začala, už ma od toho neodradíš.“

– – – – –

Róbert sa šikovne zvŕtal v kuchyni. Zdvihol pokrievku na hrnci. Uhol hlavou pred vystupujúcou parou, nabral z obsahu na kraj varešky a opatrne fúkajúc do pariaceho kúsku mäsa, si ju priložil k perám.

Ochutnal. Zjavne spokojný prikryl hrniec. Podišiel k prestretému jedálenskému stolu a zapálil dve sviečky vo vysokých svietnikoch.

Natrčil uši, po tvári sa mu rozlial sebavedomý úsmev.

„Presne načasované.“ Zamrmlal pod nosom a odpásal si pestrofarebnú zásteru.

Z chodby sa ozval štrkot kľúčov a vzápätí klepot opätkov na kameninovej dlažbe.

„Miláčik ty si si zobral dovolenku?“ Brodóm zastala na prahu kuchyne, oči sa jej rozšírili neskrývaným prekvapením.

Róbertovi sa roztiahol úsmev po celej tvári. „Zabudla si?“

„Bože, ako na vlastnú smrť!“ Brodóm potriasla hlavou, husté tmavé kučery sa jej rozliezli po chlopniach svetlohnedého kostýmu. Mimovoľne si dlaňou prikryla ústa.

„Máme…“ Róbert zobral zo stola vázu s kyticou ruží a podal ju svojej žene a pritom ju pobozkal na líce.

„Nehnevaj sa.“ Brodóm s vázou pod pazuchou podišla ku sporáku. „Ako som len mohla zabudnúť na výročie svadby? Máš hrozne, ale hrozne zábudlivú manželku, hm, miláčik vonia to úžasne!“

„Od toho sú dvaja. V tandeme sa značne zvyšuje pravdepodobnosť prežitia.“

„No, matematik sa v tebe nezaprie.“ Brodóm postavila vázu opäť na stôl. Kriticky prebehla pohľadom po prestieraní a vymenila príborový nôž s vidličkou. „Počkaj, ako dvaja? Kde je Alice?“ Zastala so servítkou v ruke.

„Veď už bude mať šestnásť.“

„Ale ešte nemá.“ Čosi sa zablýskalo v Brodóminom pohľade.

„Zlatko, budeme mať celý večer pre seba.“ Róbert netušil, že svojou poznámkou si len zavaril.

„Večer?“ Tmavé kučery sa rozleteli po pleciach ako Brodóm prudko pohodila hlavou. „Ty si ju pustil na celý večer? Nehovor mi, že s tým chlapčiskom! Ani mu neviem prísť na meno.“

„Volá sa Imánch.“

„Veď má meno ako ženská.“

„To by ťa mohlo predsa upokojiť.“

„Róbert, toto sme si nedohodli. Prečo si mi nezavolal?“

„Zlatko, nechcel som skaziť prekvapenie.“

„To máš pravdu, pekné prekvapenie.“ Brodóm sa snažila urovnať servítku, ale prsty sa jej chveli.

„Veď je to celkom slušný chlapec.“

„Slušný? Ty vravíš obvineniu z prechovávania drog slušné správanie?“

Róbert pokrčil plecami. „Našli mu len jednu marihuanovú cigaretu.“

„Áno, pretože zvyšok stihol spláchnuť na toalete.“ Brodóm zhúžvala servítku a zlostne ju odhodila do kúta.

„No a v tebe sa zase nezaprie policajt!“

Obidvaja sa strhli. Hádku, nebezpečne naberajúcu na prudkosti, prerušilo zvonenie telefónu.

Brodóm sa v neblahej predtuche otočila k Róbertovi, ale ten iba pokrčil ramenami. Priskočila k prístroju zavesenému na stene. Jej ruka sa krátko predtým, ako schmatla slúchadlo, zachvela.

Červeň z Brodóminej tváre sa vytratila akoby jej ktosi prerezal hlavnú srdcovú tepnu. Z prstov sa vytratila sila a slúchadlo jej vypadlo z rúk.

Róbert k nej priskočil. „Zlatko, preboha, čo sa deje?!“ Schytil hompáľajúce sa slúchadlo, ale začul iba chrčanie prerušenej linky.

 

Piskot pneumatík prudko brzdených kolies pritiahol pohľady niekoľkých zvedavcov a policajta pred ochrannou páskou. Tri policajné autá uzatvárajúce cestu mali pustené svetelné majáky rovnako ako sanitka stojaca pri vraku nalepenom na zvodidlá. Auto ledva stačilo zastať a dvere na strane vodiča sa rozleteli. Z nich vyletela Brodóm. Róbert sa ju snažil zachytiť, ale gesto jeho ruky bolo zbytočné.

Brodóm s úzkosťou v stiahnutej tvári, ktorej pekné črty sa zmenili na popolavosivú, bezduchú masku, priskočila k sanitke.

„Kapitánka, nie je to dobré.“ K Brodóm pristúpil jeden z vyšetrujúcich policajtov, ale kým jej stihol čosi povedať stiahol ho k sebe kolega.

„Ty somár!“ Zasyčal mu do tváre. „To bola šéfkina dcéra.“

„Bola?“ Policajt pod tlakom kolegovej ruky odstúpil. „Bože, netušil som..“

Brodóm si ich nevšímala. Jej zrak spočinul na nosidlách, na ktorých ležalo Alicine bezvládne telo. Róbert k nej podišiel a chytil ju za ruku. Obidvaja sa obrátili k vyšetrujúcom lekárovi.

„Madam…“ Lekár behal zrakom po obelených tvárach rodičov. „Je mi ľúto.“ Prikryl plachtou bezvládne telo ich dcéry a pokynul rukou záchranárom aby naložili nosidlá.

„Kapitánka, možno ho budete chcieť vypočuť.“

Až teraz sa Brodómin pohľad obrátil k vyziabnutej postave nervózne prešľapujúcej pri vraku. Imánchovi sa krížom cez čelo ťahala škaredá, po okrajoch krvácajúca jazva. Cez plecia mal prehodenú hrubú deku, fajčil cigaretu a spaľoval Alicinu matku pohľadom človeka na pokraji šialenstva.

„Nemohol som za to, vbehol mi do cesty.“ Chlapec rozhodil rukami.

Brodóm si všimla ďalšie auto krížom cez cestu.

Imánchovi sa v zovretom palci a ukazováku žeravil konček cigarety. „Nemohol som za to, mala sa pripútať… vravel som Alici…“

„Imánch,“ črty Brodóminej tvári sa stiahli na kameň, “ty si sa nemal nikdy narodiť!“

„Madam, Brodóm… nemôžem… mal som ju rád… Alice mi bola všetkým…“ Zúfalý Imánch koktal od bezradnosti. „Brodóm, prosím, odpustite mi, prosím!“

Róbert pristúpil ku svojej žene a snažil sa ju chytiť okolo pliec.

Brodóm sa triasla od hnevu, zhodila z ramien manželovu ruku. „Imánch, preklínam ťa!“

– – – – –

Na brehu blankytnej lagúny sa stretli dve duše. Deň vyplával z ústia rieky Styx. Obidve duše sa tešili z  jemnej rovnováhy síl vzduchu a vody.

Duša s mantrou Dám sa otočila k duše s mantrou Áun: „Minule sa tu prechádzali ÓmÁnch. Nevidela si ich?“

Áun hľadela ako Deň podriaďuje svoju vládu Času. Hladina lagúny sa zapálila všetkými farbami.

„Tak skoro ich tu nestretneme.“

„Prečo?“ dotierala Dám.

„Odišli spoznať odpustenie.“

 

Reklamy