posledná časť

Hovory M&M

posledná časť

 „Vyrastali sme pod heslom centrálneho ideológa komunizmu – Vladimíra Iľjiča Lenina: “Učiť sa, učiť sa, učiť sa!” Myslím tým doslova pod ním, pretože sa ťahalo ako obrovský transparent na priečelí školy, bolo napísané na nástenkách v každej triede základnej školy a učitelia nám ho neúnavne otĺkali o hlavu. Bolo to dobré. Bolo to potrebné, i keď toto konštatovanie je argumentáciou z dnešného uhla pohľadu. Týmto výchovným heslom mal predsa o čosi navrch komunizmus nad kapitalizmom. Avšak iróniou navždy zostane, že protagonisti tejto ideológie s rukami červenými od farby (a nielen od nej), sa týmto heslom vôbec neriadili.

pre hovory MaM

„Myslíš tým, že sa neučili?“

            „Nielen to. Mám na mysli ako to ideologicky deformovali. Konkrétne ide o výrok jedného z komunistických demagógov, ktorý pre nás nezabudnuteľne vyhlásil, že: „kybernetika je buržoázna paveda.“ Odsúdil spoločnosť na nenásytný dovoz výpočtovej techniky, okrem iných deformácií, ktoré týmto historicky hlúpym počinom vznikli.“

            „Čiže na jednej strane – učiť sa, a na druhej treba podotknúť, že iba to, čo sa nám hodí.“

            „Definoval si presný mechanizmus vzniku akýchkoľvek „izmov“. Situácia začína byť rafinovanejšia v súčasnom prostredí konzumu. Jej rafinovanosť spočíva v tom, že sa neodhaľuje tak jednoducho ako keď si akýsi blbec s červenou knižkou v náprsnom vrecku stane na tribúnu a otvorí ústa. Mám teraz na mysli fenomén televízie, jej systému hororového spravodajstva, akčnej dramaturgie príbehov pokračujúcich až do ranných hodín cez sex, násilie, krv, ktorá tečie už aj z prívodných káblov do skrinky, bez mozgových reality šou tlačiacich diváka do vidiny koncepčne beztvarého, jednoduchého spôsobu života – toto všetko pre dnešného človeka skutočne nenecháva veľký priestor na kvalitu výstavby patričnej neurónovej kapacity.

Už keď som začal citátom, dúfam, že sa nebudeš hnevať ak rovnako ukončím túto myšlienku výrokom jedného z najväčších mysliteľov všetkých čias – Sokrata: “Existuje len jedno dobro a to je vedomosť, existuje len jedno zlo a to je nevedomosť“.“

            „Spomenul si niekoľko vecí z toho okruhu, čo ma najviac fascinuje. A je zrejmé, že i keď som hosť vo vašej krajine, môžem cez tento okruh skúseností spomenúť nejaké veci, ktoré by boli pre vás prijateľné. Napadol mi jeden rozhovor, ktorý som mal len prednedávnom a bez pochyby to súvisí aj s dnešnou témou. Súvisí to aj s jedným citátom Bahá´u´lláha a téma znie: nezávislé hľadanie pravdy. Bahá´u´lláh hovorí, že je to jeden z najzákladnejších momentov v živote človeka, aby on sám poznal čo vedie k bohatstvu a čo vedie k chudobe v pravom slova zmysle. To znamená, aby rozoznal pod čím rastie a čo vedie k jeho pádu. Každý človek robí denno-denne množstvo rozhodnutí, každý človek má svoj individuálny svetonázor a s tým spojený rebríček hodnôt, podľa ktorých sa orientuje ako sa momentálne zachová a každý človek má rozdielnu kombináciu týchto vecí. Fakt, že prišiel Boží prorok neznamená, že nám priniesol univerzálny návod ako sa zachovať v každej životnej situácii, ako sa optimálne rozhodovať. To, čo nám priniesol, je súbor nástrojov a je na tvojom konkrétnom uvážení, ktorý z týchto nástrojov kedy a akým spôsobom použiješ. Či dokážeš siahnuť aj na tie najvzácnejšie nástroje a bez rozpakov ich aj použiť. Ideš po svojej ceste a používaš svoju sadu nástrojov. Na tejto ceste prichádzaš k rôznym križovatkám, kde si konfrontovaný s inými cestami a inými súbormi nástrojov. Mnohokrát prichádza ku stretu, ktorý dokáže byť  nešťastný a snáď aj bolestný, ale len málokedy sa stretneš s názorom, ktorý povie: „ja to vidím inak, ale ďakujem, že si mi to povedal“. Skôr z väčšej miery prichádza ku konfrontácii, keď sa vraví: „ja to vidím inak“. Je to ťažká skúška pre človeka, ktorý sa snaží aspoň svoj malý svet, keď už nie celé ľudstvo, priviesť k čomusi lepšiemu. Určite si sa stretol s podobnou situáciou, keď tvoj dobrý úmysel a snaha poradiť vyznelo vo veľmi odmietavé gesto a bolo ti povedané aby si radšej išiel preč. Ako táto situácia dokáže poraniť a priviesť človeka k nechutenstvu, keď mávne rukou a zostane mu v duši len horkosť. A z tejto situácie nie je ďaleko k rozhodnutiu prestať komukoľvek a za akýchkoľvek okolností pomáhať. Myslím si, že toto je práve jeden z centrálnych momentov, keď Bahá´u´lláh po nás chce aby sme si s tým dokázali poradiť. Hovorí ako je to dôležité, keď ty vnímaš kúsok z veci, ktorej sa hovorí pravda, aby si sa o tom dokázal porozprávať s tým druhým a práve v momente, keď narazíš, aby si sa obrátil k Bohu a požiadal ho o radu. Hovorí o tom ako je nesmierne dôležité aby ľudia dokázali prejaviť veľmi trpezlivú mieru vzájomnej akceptácie a v Božej prítomnosti nachádzali cesty ako sa vzájomne dohodnúť.

pre hovory MaM

„Skutočne je úžasné, že tieto veci sú takýmto spôsobom pomenované vo svätých spisoch.“

            „Bahá´u´lláh hovorí veľmi veľa o tom ako pracovať, aby sa ľudia vzájomne dohodli. Čo sa týka vecí teologického charakteru – čo je Boh, čo je duša a ako to všetko vyzerá a funguje, tak riešenie týchto otázok ponechal do značnej miery na jednotlivcovi a je to na jeho práci a nie je zámerom aby prišlo k akémusi spoločnému konsenzu, že duša je toto a toto a vyzerá to takto a takto a keď danú definíciu neakceptuješ, tak potom patríš do iného náboženstva a či spolku. To čo je dôležité je, aby sme sa vedeli dohodnúť. Čo neznamená nič iné ako prestať so zotrvávaním na určitej predstave. Vedieť viesť argumentáciu tak, aby som druhému neublížil a aby sme s ťažkým srdcom nebrali fakt, keď niekto iný si naše slová vysvetľuje nesprávnym spôsobom. Ak máme mať mechanizmus nezávislého hľadania pravdy, tak súčasne musíme mať mechanizmus vlastnej obrany. Ak vkročíme do tej situácie s nepremyslene otvorenou mysľou, môžeme utŕžiť hodne bolesti a to veľmi brzdí proces, pri ktorom sa snažíme nájsť spoločnú reč. Pravdepodobne je to jedna z najťažších vecí v živote.“

            „Použijem jeden príklad opäť z fyziky. Časopriestorové diagramy, ktorými je definovaný vývoj veľmi malých elementov hmoty ako sú subatomárne častice, elektróny, fotóny a podobne, sú matematickým popisom budúcnosti hmotného sveta. Vlastnosť tých najmenších elementov, ktoré poznáme, by sa rovnako mohla nazvať individuálnym hľadaním pravdy. Definoval ju jeden z géniov modernej doby, nositeľ Nobelovej ceny a tvoj krajan – Richard Feynman. Fakt, že častica má na výber z množstva ciest, ktorými sa bude uberať, ale nakoniec sa rozhodne pre tú energeticky najvýhodnejšiu, by sme mohli v prenesenom slova zmysle nazvať optimalizáciou budúcnosti. Inak prichádza ku stretu, anihilácii hmoty a vyžiareniu energie.“

            „Čo je tiež informácia.“

            „Bezpochyby. Domnievam sa, že práve v poznaní zákonitostí ako to funguje na najmenších úrovniach hmoty, teda tej substancie, z ktorej sa skladáme my a celý náš svet, sa skrýva obrovská miera duchovnosti. Napadá mi príklad zo školy, čím sa vraciam k tej otrepanej argumentácii ako je dôležité nasávať do seba vedomosti – ak sa chcem vyhnúť tomu slovu učiť. Vysvetľoval som maturantom princípy kvantovej mechaniky, čo je skutočne ťažká úloha, pretože od študenta vyžaduje obrovskú mieru abstraktného myslenia a na záver som povedal vetu, že je to dôkaz o prepojenosti hmoty a ducha, že tam kde končí definícia hmoty ako takej, tak tam začína duchovno. Musím zároveň povedať, že tento argument nenájdeš v žiadnej učebnici stredoškolskej fyziky. Bol som prekvapený reakciou mladých ľudí. Totiž, všetci sa začali usmievať, poniektorí aj nahlas pochechtávať. Jeden z nich ma okamžite zaradil medzi príslušníkov dosť známej náboženskej sekty. Nemienim tento príklad zovšeobecňovať, chcem tým povedať iba to ako je mimoriadne dôležitá miera tolerancie chápať svet v širších súvislostiach, ako jednoducho si mladý človek, ak je vedený iba v materialistickom duchu, dokáže vypestovať normy, ktorým sa hovorí vlastný názor a už vôbec nie je ochotný tieto normy prekročiť, postaviť sa vyššie a aspoň v miernej pokore prijať svetlo nesené duchom.“

            „Myslím si, že by to bolo až príliš idealistické tvrdiť, že všetci sa dokážeme dohodnúť, že budeme iba nachádzať cesty k porozumeniu. Veď z každodenného života určite každý môže vymenovať prípady, keď robil všetko, aby sa určitému, snáď pre neho nepríjemnému stretnutiu vyhol. Ale zase to predstavuje skutočnú výzvu, teda dohodnúť sa s takým človekom, porozumieť jeho svetu a možno v dialógu ho presvedčiť, aby akceptoval isté myšlienky. Veď predsa aká nenáročná cesta vedie k izolovanosti, strate dôvery vo svet, ktorý ma obklopuje, ako ľahko sa človek vzdá myšlienky pre boj o vlastný názor a mávnutie rukou je také jednoduché.“

            „Napadá mi ako málo príležitosti máme aby sme sa skutočne poznali. Spomínam si na určitý šok, ktorý som zažil počas revolučných dní, keď som ešte robil na Akadémii vied, to je v prostredí kde sa pestovala a myslím, že ešte stále pestuje určitá honorabilita. Týmto slovom chcem pomenovať akúsi nedotknutosť človeka v danom prostredí. A zrazu, keď spoločenská situácia veľmi ostro pichla do týchto ľudí a oni boli nútení sa prejaviť, prišlo k prekvapeniu. Pre mňa to bol skutočný šok. Určite iný mohol mať šok zo mňa. Tým vravím ako ľudia, ktorí trávia popri sebe mnoho a mnoho hodín života, sa v skutočnosti nepoznajú. To, čo prežívame je čistý formalizmus vo vzťahoch, voľakedy sa tomu vravelo malomeštiactvo. Ibaže malé mestá sa časom rozrástli a miesto liberalizácie priniesli faktor izolácie a čo je ešte horšie pestovanie anonymity. Áno, v tomto máš hlbokú pravdu: aké je to jednoduché mávnuť rukou.“