2. časť

Hovory M&M 

2.časť

„Mike, vedel by si jednoducho definovať, čo sa ti na ľuďoch nepáči, a naopak, čo sa ti páči?

„Nepáči sa mi ako ľudia, a samozrejme ja medzi nimi, uvažujú o tom, čo je najdôležitejšie. Ako ľahko sa necháme zviesť myšlienkou, že dokážeme iba podliehať svojím telesným potrebám. A zase naopak, každý človek, s ktorým som sa mal možnosť rozprávať ma dokázal dojať. Je to jedno či to bol niekto, koho označujeme ako veľký mysliteľ alebo jednoduchý človek. Mám na mysli ten moment, keď sa dokáže prejaviť ako osobnosť s typickými cnosťami a nevšednými vlastnosťami, keď sa človek vedome snaží byť lepším a  na tom dokáže cielene pracovať.“

 pre Hovory - 2.časť

Nastal jeden z takých zvyčajných novembrových dní – uzimených, opršaných, sivých – proste čas, v ktorom človeka uchopí nostalgia a duši sa nedostáva energie, aby sa dvihla z pľačkanice zmáčajúcej topánky.

Ale čosi ma predsa len kdesi vo vnútri hrialo a stavalo to hrádzu voči všetkej dotierajúcej psote.

Vracal som sa zo stretnutia s priateľmi. Prešiel som podchodom, ktorý svojím choromyseľným vzhľadom iba prispieval k  pochmúrnosti opantávajúcej myseľ. Lenivo som sa pohol nahor schodmi na zástavku autobusov do Petržalky. Vskutku som nemal žiaden dôvod, aby som sa ponáhľal, i keď sa už dal uvidieť stojaci autobus.

Podobnú situáciu každý určite zažil mnohokrát – proste ten duálny pocit nútiaci nohy k zrýchlenému pohybu keď rozum velí: „pohni sa! Zbytočne budeš v tomto marazme tvrdnúť dlhšie.“ Ale vo vnútri hlavy, vedľa Praktika dominuje Skeptik, ktorý naopak nekompromisne tvrdí: „to poznám! Pobehnem a dvere sa mi zavrú rovno pred nosom!“

Z toho nerovného súboja vyšiel víťazne Skeptik. Ako inak, že?

Zdolal som aj posledný schod naschvál šetriac kroky, avšak autobus sa stále nehýbal. Dvere na ňom zostávali otvorené. Vnútorné osvetlenie vykresľovalo zopár čakajúcich postáv. Orosené okná poskytovali iba málo detailov, o ktoré by sa zrak dokázal oprieť. Skeptik už rozhodol, a ja som sa iba neochotne pohol k čakajúcemu autobusu. Vlastne mi ani nič iné neostávalo. Ten nepríjemný pesimista, kdesi v mojej hlave, majúci posledné zvyšky racionality vo svojej moci argumentoval: „i tak to nebude tvoj autobus.“ Podišiel som k zadnej časti, ibaže som na zvyčajnom mieste márne hľadal číslo spoja.

Neochotne som prešiel dopredu – človeče, len žiadnu paniku, a nikde ani len náznak o akú linku sa jedná. Rovnakým tempom som prešiel naspäť k zadnej časti, ukradomky sa rozhliadajúc po roztratených postavách na nástupišti, ale neprehliadol som nič. Autobus nebol označený.

Iba stál s otvorenými dverami v akejsi nemej výzve – vlhký a špinavý, znútra vysvietený, a nehybný.

A vtom sa čosi stalo. Dichotomický súboj SkeptikaPraktika kdesi uprostred mozgu zmizol a do duše mi vošiel neuveriteľný pokoj. Povedal som si iba: „Pane, ak toto má byť Tvoja skúška, tak sa vydám cestou, čo mi naznačuješ. Ak tento anonymný autobus má byť Tvojou výzvou, mne nezostáva nič iné len sa jej podriadiť a vložiť sa do Tvojich rúk.“

V okamihu ako som nastúpil, sa dvere so sykotom zavreli a my sme sa pohli. V tvárach dookola sa rozprestieral apatický pokoj zlievajúci sa v počmáraných prameňoch rozotierajúcich špinu okien. Prepadol ma nanovo ten nepríjemný pocit, že sa stanem centrom pozornosti len preto, lebo som všetkých zdržal o minútu ich uponáhľaného života navyše. Opak bol pravdou. Nik o mňa nejavil záujem.

Stal som sa súčasťou vlastnej myšlienky a v tomto clivotou, snáď až depresiou, preplnenom svete, ma čosi začalo hriať. Chlad, blato, rozpaky, neistota sa kamsi stratili a mňa naopak premkol príjemný pocit. Spočiatku bol nevýrazný, tlejúci kdesi hlboko. Avšak stačilo pomyselné slovo, ktoré koncentrovalo vnútorné teplo a z toho pocitu vzápätí vyšľahli plamene. Precítil som Jeho láskavosť: „Chcel si ísť domov? Ja ťa tam zaveziem. Prečo o tom pochybuješ? Veď je to také jednoduché: dôveruj mi a vlož sa do mojich rúk!

Privrel som oči. Monotónne hučanie silného motora sa kamsi stratilo a ja som v myšlienkach zaletel k príhode, čo sa mi stala na stretnutí.

Pre nás všetkých to bol slávnostný večer a počas celej doby som stískal v ruke krúžok s číslom od šatne. Keď som odovzdával kabát a bral od šatniarky jednoduchý umelohmotný kotúčik, nechtiac mi zostal v ruke. Vôbec som si to neuvedomil. Stalo sa to spontánne a vlastne na tejto banálnej epizóde nebolo nič zvláštne. Až do chvíle odchodu.

Držal som ten kotúčik aj vtedy, keď som sa pristavil pri priateľovi. Prehodili sme zopár slov. Predtým sme mali silnú nezhodu, ale ja som si uvedomil, že v skutočnosti máme omnoho viac spoločného než tých zopár smiešností, čo nás chceli rozdeliť. A s tým pocitom prichádzalo príjemné vedomie spolupatričnosti. Držal som v dlani kotúčik s číslom po celý večer a pozrel naň vlastne až keď som si od šatniarky preberal kabát. Asi som na okamih vyzeral dosť hlúpo. Civel som naň, až pani za pultom si ho musela vyžiadať. S poznaním toho čísla ma oslovil Pán. A vtedy som pocítil hlbokú pokoru pred nekonečnou múdrosťou s akou vedie naše kroky.

 

Myšlienky na príjemne strávený večer uleteli kdesi do černe blížiacej sa noci. Vystúpil som sa na svojej zástavke. (Vari to mohlo dopadnúť inak?) Hľadel som za autobusom – čiernym, zablateným a neútulným. Vo vnútri sa rysovali obrysy postáv a myslel som s láskou na ľudí, s ktorými som zdieľal zopár okamihov spoločného času.

Dunenie motora sa vzďaľovalo. Paneláky s vysvietenými oknami prijímali do betónových naručí svojich ľudí – ich nenaplnené túžby a očakávania, bežné radosti a tragédie jedného sychravého novembrového dňa, ktorý sa nenásilne plnil tichou výzvou. Iba ten, kto ju chcel počuť – ju počul.

Na šatňovom kotúčiku, ktorý som v ten slávnostný večer celý čas zvieral v dlani, bolo číslo 19.

(Číslo 19 má v Bahájskej viere vlastnú symboliku. Napríklad, Bahájsky rok má 19 mesiacov a každý z nich má 19 dní.)

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s