1. časť

ilustračné foto Milan Turek

Hovory M&M 

1.časť

 „Mike veríš v Boha?“

„Áno. I keď tá otázka je zložitejšia než naznačuje táto jednoduchá odpoveď. Pre väčšinu ľudí definícia, čo je Boh, je otvorená. Ale viem, že verím. Bez váhania.“

 

Keď som po prvý raz počul prívlastok bahájsky, znelo mi to slovo v ušiach ako „bohovský“. Kto vyrastal v Bratislave, ten vie, o čom vravím.

Bohovský sa vravelo na všetko, čo za čosi stálo a napĺňalo to našinca prekvapením, ba až úžasom. V kmeni slova stojí boh, čo malo vo svojej dobe imanentnú symboliku. Už len preto, že Boha nám vtedajšia spoločnosť zaprela. Boh sa v pospolitosti žijúcej pod päťcípou červenou hviezdou nenosil. Okrem toho, našinec, bažiaci po relevantnej informácii o obsahu tohto pojmu, sa mohol poľahky dostať do konfliktu so zákonom.

Vskutku. Bola to doba, v ktorej človek vo svojej márnomyseľnosti povýšil vlastné zákony nad zákony Božie. Možno preto sme ako mladí ľudia vraveli na čosi neuveriteľné a výnimočné:  že je to bohovské.

S poznávaním podstaty skrývajúcej sa za prívlastkom „bahájsky“, som si prirodzene všímal komunitu ľudí, ktorí s tým boli akýmsi spôsobom zviazaný. Pripadali mi bohovské, že vonkoncom prirodzene a bezprostredne dokážu komunikovať medzi sebou ľudia, ktorých podobu nám vykresľuje doba ako obraz nezmieriteľných oponentov; obraz, ktorý sa nám natíska prostredníctvom investigatívnej žurnalistiky ako metafora jasne definovaného nepriateľstva.

Na bahájskych stretnutiach sedávali spoločne ľudia mladí aj „tí, čo si už viac pamätajú“, bieli i čierni, Slováci aj Česi a rovnako Američania a Iračania. Boli pokojní a priateľskí – boli vyrovnaní a to čo medzi sebou hľadali, to boli spoločné putá, ktoré nás od vekov spájajú: putá človečenstva.

Pamätám si na stretnutie, ktoré sa udialo v čase návštevy hudobnej skupiny Voices of Bahá v Bratislave. Zo zboru tvoreného 170 spevákmi niekoľko priateľov prijalo pozvanie a zúčastnili sa večierka v Bahájskom centre. Tak sa v jednej miestnosti stretli obyvatelia severnej i južnej Ameriky, blízkeho i ďalekého východu a  Európskych krajín.

Nosil sa čaj, možno kútikom oka sme pozorovali jeden druhého a pritom sme nešetrili úsmevmi. Zavládla vskutku príjemná atmosféra.

Neviem ako sa to stalo, ale bol som požiadaný, aby som viedol diskusiu (možno preto, lebo medzi mladými ľuďmi som pôsobil ako starý kmeť). Iba mi napadlo, že v spoločenstve ľudí, ktorí sa vidia po prvý raz v živote bude najrozumnejšie, ak každý prehovorí čosi osobné.

Ani nebolo potrebné sa dožadovať prekladu. Každý vravel čosi o svojom vzťahu k viere a krajine, v ktorej vyrastal. Myslím, že všetci sme cítili spolupatričnosť, proste sme boli ľudia – blízki a majúci tak mnoho spoločného. Pomyslel som si len: „toto je pravá a úprimná jednota. Pane, ďakujem za toto poznanie.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s