Skon Hypatie – krvavý míľnik na ceste epochy vlády temna.

Krásna ako Afrodita, rozum ako Aténa, postava ako Héra, s najušľachtilejšími cnosťami, skromná, nezávislá, staviaca sa na roveň najmúdrejším filozofom doby a rovnako sa aj obliekajúca, nezávislá a nepolapiteľná ako vietor – taká bola posledná diva antiky – Hypatia z Alexandrie. V marci roku 415 ju horda besných mníchov, nahuckaná samým patriarchom Cyrilom Alexandrijským, chytila a brutálne zavraždila. Čo stálo za brutálnym (hoci “brutálny” je voči tomu, čo sa udialo, ešte mierne slovo a nedá sa ani povedať zverským, pretože toto zviera nikdy nespraví, takéhoto činu je schopný iba človek) zavraždením tejto hviezdy antického sveta?

Aby sme sa tak trochu dostali do obrazu (hoci pre myslenie súčasného človeka je mnoho vecí z vtedajšieho chápania sveta, nepochopiteľných) budeme sa venovať obdobiu zhruba 305 až 415 rokov po smrti Ježiša Krista.

Konštantín I. dostal prívlastok „Veľký“ a východnými kresťanmi je uctievaný ako Svätý Konštantín. Bol rímsky cisár, nástupca Diokleciána, neslávne známeho najintenzívnejšou a najkrvavejšou perzekúciou kresťanov. Dioklecián ku koncu svojej vlády v roku 305 ochorel a dobrovoľne sa vzdal moci v prospech tetrarchie, čo bolo panovanie štyroch cisárov. Túto zvláštnu vládnu administratívu zaviedol ešte počas svojej výkonnej moci. Dioklecián na svojom konci života bol zoslabnutý a trpel silnými bolesťami hlavy. Isté, neoverené pramene tvrdia, že bol posadnutý diablom, čo by malo vysvetľovať jeho šialenú až beštiálnu honbu za všetkým, čo malo prívlastok kresťanské.  V roku 305 teda zasadli za rímsky panovnícky stolec Maxentius, Severus, Licinius a Konštantín I. Už len z podstaty rímskej predstavy o ovládnutí sveta, toto štvorvládie nemohli dopadnúť inak než neustálymi vojnami a bitkami o moc.

Konštantín porazil Maxentiusa v bitke u Milvijského mostu 28. Októbra 312. Večer pred bitkou mal cisár, ktorý neustále vyznával pôvodné antické náboženstvo, videnie. Keď sa pozeral na západ slnka, uvidel horiaci kríž s písmenami XP prekríženými cez seba a pod nimi nápis „en tutoi nika“, čo sa dá preložiť ako „V tomto znamení zvíťazíš“. Nápis nechal vyryť na štíty bojovníkov a znak sa stal štandardou rímskych cisárov, zapísal sa do dejín ako labarum. Samotná bitka sa vlastne ani neudiala. Maxentius musel prekročiť Milvijský most, ktorý ale pod náporom vojska nevydržal a preboril sa. Väčšina bojovníkov a s nimi aj samotný Maxentius sa utopili v rieke. Zvyšné vojsko nechal Konštantín pobiť a časť zajať.

pre Hypatiu

Bitka u Milvijského mostu od Raphaela.

Po bitke sa Konštantín vrátil do Ríma, kde vo víťaznom pochode, ľudu oslavujúcemu svojho víťaza, ukazoval Maxentiovu hlavu. Svojím verným sa odvďačil tým, že sídlo ríše nechal preniesť do novovybudovaného Konštantínopolu. Tak sa vplyv rímskej nadvlády začal posúvať smerom na východ.

Hoci sa Konštantín nechal pokrstiť až na smrteľnej posteli, sám sa prehlásil za „Bohom ustanoveného biskupa pre vonkajšie záležitosti“. Tým založil „cézaropapizmus“, ktorý mal nadobudnúť v neskoršom gréckom Oriente mnoho drsnejších foriem. V roku 313 spoločne s Liciniom podpísal cisársky dekrét, známy ako Milánsky edikt, ktorý vyhlasoval náboženskú toleranciu v celej Rímskej ríši. Tento dekrét bol koncom krvavého dedičstva Diokleciánovej perzekúcie.

Konštantín postavil všetky náboženstvá – pohanské, antické, kresťanské na jednu úroveň, čím otvoril Pandorinu skrinku. Vo svojom článku Faraón – forma svetovlády som sa pokúsil zamerať na obdobie, ktoré predchádzalo zrodu Gréckych a Rímskych dynastií a foriem vládnutia. Faraón tej doby predstavoval vrcholnú autoritu, formu stelesnenia Boha na Zemi. Faraónovo vládnutie bolo formou prírodného zákona a nikto o ňom nepochyboval ako nikto nepochybuje o gravitačnom zákone. V priebehu tých mnohých rokov až po nástup Rímskej ríše sa absolutistická forma vládnutia drobila a drobila, podobne ako sa pod vplyvom gravitácie drobia a vyhladzujú celé pohoria. Vo fyzike sa tomuto javu vraví entropia a tak ako v prírode, tak aj v spoločnosti ľudí znamená prienik chaosu.

Chaos sa stal súčasťou myšlienkových procesov, vedomého vnímania nášho sveta. Konštantín generoval novú svetovú metropolu – Konštantínopol, zoslabil vplyv Ríma a Atén a novému pólu sveta mohla oponovať svojou mocou, bohatstvom a učenosťou iba Alexandria.

Alexandria 4. storočia zostala v očiach vtedajšieho sveta trčať ako relikvia demokratického vnímania moci. Bolo to veľkolepé mesto, zaberalo plochu 20 km2,  malo 600 tisíc obyvateľov neexistovala tu chudoba. Po uliciach sa nepovaľovali žobráci a aj telesne postihnutý človek si tu dokázal nájsť uplatnenie. Stáli tu manufaktúry na výrobu papyrusu, kryštálu a jemne tkaných látok. Avšak mesto, založené Alexandrom Veľkým, s dedičstvom egyptskej kultúry nemohlo zostať v politickej izolácii od záujmov mocných vtedajšieho sveta. V meste rovnosti kultúr existovala tvrdohlavá a najmä poverčivá orientálne formovaná komunita, ktorá nedokázala akceptovať Grékov a Rimanov (výrazná stopa dnešnej xenofóbie a rasizmu). Nenávisť medzi rodenými Egypťanmi a synmi Helady a Ríma, ktorí sa stávali Alexandrijčanmi iba adopciou, prerastala do pouličných bitiek, nikdy nekončiacej krvnej pomsty, masakrov a občianskej vojny.

Najväčšie bohatstvá Alexandrie boli jej knižnica a Serapeov chrám. Na policiach knižnice boli zväzky, ktoré sa svojou vzácnosťou nedali zaplatiť ani zlatom, ani inými pokladmi. Serapeov chrám bol vybudovaný na umelom pahorku s výškou niekoľko sto metrov. Bol to súbor nádherných stavieb, o ktorých môžeme iba snívať. Historici tvrdia, že to bol najgrandióznejší monument Pohanskej civilizácie, ktorý sa dá prirovnať iba k Jupiterovmu chrámu v Ríme alebo Aténskemu Panteónu a bol pravdepodobne najväčším klenotom aký kedy Zem nosila.

Serapis, ktorého socha dominovala chrámu, bol vo svojej dobe najpopulárnejším bohom Orientu. Avšak v Egypte bol Serapis spočiatku cudzincom. Do Egypta bol importovaný zo Sinope. Keď sa po prvý raz zjavil na brehoch Nílu, obzvlášť Alexandrijčania zdvihli masu protestov voči cudziemu božstvu. Nemali predsa Osirisa, veľkého boha predkov, alebo Isis, božskú ženu s jej synom Hórom? Ale veľký Ptolemaios bol kráľom a kráľova vôľa bola zákonom. Povedal ľuďom, že mal sen, v ktorom sa mu zjavil Osiris a ten mu povedal, aby prijal nového, milovaného boha, Serapisa.

Trochu nám to pripomína príbeh o Ježišovi, keď ho priatelia nepripúšťajúci delenie jedinosti Jehova, odmietali akceptovať ako božieho syna. Božskosť postavy Ježiša sa ukázala v prvých storočiach po jeho smrti ako zásadný problém, ktorý rozštiepil vznikajúcu cirkev do centier obhajujúcich vlastné, dominantné názory. Bol to práve Konštantín Veľký, ktorý inicioval prvý ekumenický koncil v Nikaji v roku 325, aby zásadne vyriešil túto otázku. Avšak miesto zjednotenia prišlo prehĺbenie celého problému.

Alexandria 4. storočia, po Milánskom edikte, sa stala najsilnejšou baštou kresťanstva. Prvé, čo stálo v ceste, boli symboly Pohanstva – knižnica a Serapeov chrám. Tieto nesmierne klenoty, bohatstvo ľudstva s jeho históriou neopakovateľne zapísanou v originálnych papyrusových zvitkoch nevyčísliteľnej ceny, boli zničené. Najúžasnejšia stavba po pyramídach v Gize bola zrovnaná so zemou. V roku 391 temnota mysle slávila svoj najväčší triumf. Na tmavej ceste do pasce kolektívnej straty pamäte bol postavený jasný orientačný bod.

V tom čase bol vládcom rímskej ríše Theodosius I., známy ako Theodosius Veľký. Bol posledným cisárom jednotného Rímskeho impéria. Po jeho smrti sa ríša rozdelila medzi jeho dvoch synov na svoju východnú a západnú časť. Kresťanský Theodosius svojím dekrétom posvätil zničenie pohanských symbolov v Alexandrii. Theophilus, patriarcha Alexandrijský, kráčal mestom s krížom v ruke, nasledovaný svojimi mníchmi prišiel k Serapeovmu chrámu. Rozkázal zvaliť chrámové stĺpy. Keď prišli ku kolosálnej soche boha, ktorý bol po storočia uznávaný ako svätý, dokonca aj kresťania sa chveli rešpektom a úctou. Vojak s ťažkou sekerou v ruke pred prvým úderom zaváhal. Bude boh tolerovať tento čin? Slnko svietilo ako zvyčajne a príroda vládla svojím pokojom. Povzbudený pokrikmi, že ich vlastný boh ochráni, sa kresťania vrhli na sochu, zhodili ju z podstavca, rozmlátili na kúsočky, ktoré rozhádzali po celej Alexandrii. Zástupy pohanov, vidiac svoju beznádej, opúšťali svoju vieru a prijímali kresťanstvo. Ďalším miestom krutého barbarstva sa stala knižnica. Oheň z tisícov papyrusových zvitkov prežiaril blankytné Egyptské nebo. Ja, vy a my všetci sme sa mali predrať cez nekonečné obdobie straty celého intelektuálneho bohatstva ľudstva.

Avšak jedným dňom, v ktorom stúpal k modrému nebu čierny dym našej pamäte, sa šliapanie po koreňoch civilizácie nemohlo skončiť. Alexandria, i napriek vláde nového božstva, bola stále intelektuálnym a obchodným centrom Orientu. Naďalej sa tu schádzali, učenci, filozofovia, pokračovali vo svojej činnosti rôzne orientované neo-platónske školy.

Hypatia bola mimoriadne nadanou ženou. Jej osobný príklad je demonštráciou silnej vôle, ktorá sa dokáže presekať cez hustý les životných ťažkostí. Ako dievča zavrhla všetky konvenčné výhody života a rozhodla sa, že filozofia je cestou k posilneniu a oslobodeniu mysle. Mohla mať pohodlný život, tešiť sa z jeho bežných radostí alebo strastí, ale ako mladá žena sa dala na strastiplnú cestu a postavila sa na úroveň najmúdrejších mužov, filozofov tej doby. Stala sa kráľovnou ríše intelektu a pre všetkých s láskou v srdci obrovskou inšpiráciou.

Hypatia bola dcérou matematika Theóna, posledne známeho člena a predstaveného alexandrijskej akadémie. Vraví sa, že jablko nepadne ďaleko od stromu a dcéra svojimi výsledkami prerástla otca. Bola pravdepodobne jedinou známou ženskou zástupkyňou antickej filozofie. Zavrhla ženské šaty a obliekala sa do odevu učencov. Podrobnosti ako získala autoritu učenca tej doby nie sú celkom známe, avšak už za svojho života sa stala legendou a neskorším zdrojom inšpirácie básnikov a literátov. V prevažne mužskej spoločnosti bola objektom pozornosti (či už obdivu alebo averzie) pre svoju nezávislosť, praktickosť, sebaovládanie a cnosti v najširšom slova zmysle. Žena, ktorá sa venovala filozofii, to už samo osebe sa pokladalo za veľmi nepatričné chovanie.

Jediný muž, ktorý v jej živote hral dominantnú úlohu, bol otec. Možno ju zámerne pripravoval na úlohu vlastnej pokračovateľky. Jedno je jasné – žiačka prevýšila svojho učiteľa. Jej súčasník Sokratés Scholastikos o Hypatii prehlásil, že sa stala nástupkyňou školy Platóna a že ďaleko prekonala všetkých filozofov svojej doby. Venovala sa matematike, astronómii, dokonca mala niekoľko vynálezov. Písať o jej diele by sa dalo na mnohých stranách.

Kto mohol mať záujem, aby sa jej duchovný rast násilne ukončil? Myslím, že odpoveď je skrytá vo faktoch doposiaľ odhalených. Pozadie tejto udalosti formovali politické intrigy. V roku 415 bol správcom Alexandrie kresťanský patriarcha Cyril Alexandrijský (jeden z významných cirkevných Otcov a v roku 1883 katolíckou cirkvou prehlásený za učiteľa cirkvi). Dostal sa do úradu nie čistým spôsobom na úkor tolerantnejšieho Oresta, konšpiráciu podporoval sám Imperátor. Za Orestom stála Hypatia a niekoľko domnienok tvrdí, že jej vražda bola nešťastná, avšak nevyhnutná.

V Ecclesiastical History od Socrata Scholasticusa sa dočítame o jej smrti nasledovné, ťažko pochopiteľné fakty.

Cyril poštval na Hypatiu svojich mníchov vedených neľútostným, bigotným a zapáleným veriacim, ktorý sa volal Peter. Čakali na svoju obeť vracajúcu sa z prednášky domov vo svojom koči. Zastavili koč a Hypatiu vyvliekli von. Dovliekli ju do Caesareia premeneného na kresťanský kostol. Tu ju pred oltárom vyzliekli. Priviazali ju a rôznymi črepmi, ostrými hranami strešnej bridlice a lastúr ju rozrezali. Oddeľovali postupne mäso od kostí. Jej obnaženú kostru doniesli na miesto, ktoré sa volalo Cinaron a tam kosti spálili. Zvyšky jej tela rozvláčili po celej Alexandrii.

O dvesto rokov neskôr, v siedmom storočí, John, biskup z Nikiû, evidentne čerpajúc informácie od Sokrata, portrétujúc Hypatiu ako bosorku, opísal jej smrť nasledovne.

Petra, vodcu skupiny mníchov, opísal ako perfektného veriaceho, žijúceho v súlade s Ježišom Kristom a vyslaného vyhľadať pohanku, hriešnu ženu, ktorá očarila ľudí v meste a samotného prefekta svojimi kúzlami. Keď ju zastihli na svojom mieste v pohodlnom kresle, tak ju prinútili aby s nimi išla do veľkého kostola, pomenovaného Caesarion. Tu z nej stiahli šaty a takto ju ťahali ulicami mesta až pokiaľ nezomrela. Doniesli ju na miesto zvané Cinaron, kde jej telo spálili. Všetci ľudia stáli za patriarchom Cyrilom, pretože zlikvidoval posledné zvyšky pohanstva v meste.

Nech si čitateľ spraví úsudok. Je zaznamenaný fakt, že samotný Cyril bol jej smrťou otrasený. Éra temna na svojej cesta postavila mohylu – krvavý míľnik vlastnej histórie.

Hypatia, namaľovaná Charlesom Williamom Mitchellom v roku 1885.

Asi sa žiada ešte čosi dodať. Rozmýšľal som nad tými beštiálnymi pohnútkami, ktoré ukončili nádejnú kariéry a život krásnej a talentovanej ženy. Uvažoval som nad myšlienkovým procesom, čo sa rodí v mysli fanatika, bigotného veriaceho. Možnože človek dnešnej doby vníma zverstvá páchané napríklad fašistami počas druhej svetovej vojny ako informáciu prichádzajúcu z ďalekých a snáď ani neexistujúcich oblastí nášho sveta. Sme obrnení a imúnni voči prejavom genocídy, násilia páchaného organizovaným fanatizmom a možno aj ľahostajní, pretože ľudské utrpenie sa stalo neustále opakovanou informáciou spravodajských televíznych kanálov. Je to čosi ďaleké a vlastne nereálne do doby, pokiaľ s tým nezačneme byť konfrontovaní. S vedeckou exaktnosťou tento myšlienkový proces opísal Dr. Mack na svojom seminári v Prahe, spomínam ho v článku „Blízke stretnutia štvrtého druhu“.

Jedna paralela mi napadla. Je to príbeh malomesta vo filme Malèna talianskeho režiséra Giuseppe Tornatoreho.

pre Hypatia

Tento film dokončený v roku 2000 sa stal adeptom na najvyššie ohodnotenie Americkej filmovej akadémie, Oskar. Som presvedčený, že zaslúžene. Išlo v ňom o pokorenie krásnej, hrdej a na dedinskej hlúposti nezávislej ženy, podľa ktorej príbeh dostal meno. Ak ste ho ešte nevideli, vrelo odporúčam. Pozrite si ho, pozrite sa do tváre výborne herecky stvárneného ošiaľu, ktorý ponížil krásnu ženu až do samotného prachu zeme. Je to poučné – vedieť akí sme a čo všetko drieme v človeku zmietanom závisťou, nenávisťou, intoleranciou a vlastnou hlúposťou.

Už len preto by na príbeh Hypatie nemalo byť nikdy zabudnuté.

Pozn. Faktografické údaje som čerpal z Wikipédie a publikácie Waltrauda Grosse “Reinkarnace v křesťanství”. Ilustračné obrázky v texte sú z Wikipédie.

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Posolstvo, slávne ženy histórie and tagged , , , , , . Bookmark the permalink.

9 Responses to Skon Hypatie – krvavý míľnik na ceste epochy vlády temna.

  1. lilah píše:

    hm, hm, …. malenina krása prebúdzala k životu … 😀 … ( mám na mysli časť filmu s tým chalaniskom 😉 ) .. je to ozaj krásny príbeh, a monica belucci je perfektná herečka …
    …. ako tak rozmýšľam, je to vždy o tom jednom… o strachu… strachu s veľkým S … neviem prečo, skutočne to neviem pochopiť, ale ľudstvu je akosi viac blízke mať v srdci viac strachu ako Lásky ….. vždy sa bojíme neznámeho, iného, výraznejšieho, múdrejšieho, či dokonca krajšieho … dôvodov k týmto pocitom si vieme vymyslieť snáááď tisícky … a ako si sám napísal, ( inak díkes za ten článok, ) aj história je toho plnááá … najprv sa báli silného politického vplyvu učenia ježišovho, teraz sa učeníci ježišovi boja pripustiť iné učenia, … dôvod? … strach, strach zo straty kontroly, moci, … je to stále o tom istom, … budujeme civilizácie s láskou a trpezlivosťou celé roky … a strach ich dokáže zbúrať za jeden deň …. je to naozaj veľmi smutnéé, … 😕

    • Milan Turek píše:

      Áno, tento príbeh je o generovaní strachu. Odťali nám korene a zobrali pamäť. Predstav si, že si vo vlastnej izbe, v prostredí tebe veľmi dôverne známom a niekto ti zoberie pamäť. Pozeráš sa na predmety, ktoré sú súčasťou teba samej, dôverne si ich poznala a zrazu nevieš čo to je, kde si a kto si. Tie predmety, ktoré v tebe privolávali pokoj zrazu rozochvievajú v duši nepokoj a ty začneš pociťovať strach, ohromný panický strach.
      Toto sú metódy diabla, toto sú metódy dennodenne používané politikmi, novinármi, generálnymi riaditeľmi energetických koncernov, bankármi, všetkými, ktorí mu upísali dušu.
      Jediné, čo človeku pomôže je viera, viera v dobro, lásku, duchovné hodnoty, ktoré nás dvíhajú k vyššiemu poznaniu.
      Mňa osobne na príbehu Hypatie zarazila absurdná brutalita celého činu. Akoby ten spolok takzvaných kresťanských mníchov priamo pred oltárom svojho boha ukazoval akými sú vernými služobníkmi. Pretože ruka v ruke so strachom kráča nevedomosť a to je to najhoršie čo sa nám môže stať.

      • lilah píše:

        milan … áno súhlasím, … občas sa všetci bez výnimky, správame ako keby sme mali patent na rozum, či srdce … držíme všetci Pána Boha rovno za nohy, ale len a len my … 😀 .. strach ako aj iné pocity sú nám dané …. nie kvôli skúšam, kto by nás skúšal, však? … 😀 .. ale ani taký zdravý strach nie je na zahodenie … ženie nás vpred … posúva hranice …. premenuváva veci a aj samotný strach nie je zrazu strachom ale Odvahou … hranica je tenká a hrubá … závisí len na nás … ako sa na to dívame … 😉 …

  2. Spätné upozornenie: Faraón – forma svetovlády. | Connections of our life

  3. Pekný romantický článok. Škoda, že silne tendenčný. Ale aspoň môžete žiť s prívlastkom moderný ( bloger ).V každom prípade dám na neho odkaz , byť s ním nesúhlasím.Ale o tom je nakoniec sloboda, všakže?
    https://sites.google.com/site/tvojoponent/zoznamy/zoznamy-clankov/zneuzitie-viery/hypatia-a-suvislosti
    Serapiov palác bol jednou z dvoch budov, či komplexov budov, ktoré tvorili Alexandrijskú knižnicu.Boli oddeléné od seba.Pozostatky v Brucheone (možno som nenapísal presne ten názov , nech mi je odpustené) sa našli….Jedna vec mi však nesedí.Vraví sa o spálení a zbúraní AK, týkalo sa to oboch komplexov?Či len jedného a druhý bol zničený skôr či neskôr?Toš záhada….

    • Milan Turek píše:

      Ďakujem môjmu oponentovi a som rád tomuto komentáru, pretože v ňom cítiť konštruktívnu kritiku a to je základ kompetentnej diskusie. K článku iba toľko, je viacmenej pocitom o určitých historických súvislostiach preto som nechcel text príliš naťahovať, ale určite sa k tomuto tématu vrátim, lebo i keď svet zaujímajú predovšetkým iné témy, toto je téma koreňov nášho poznania a bude aktuálna neustále.

  4. V profile som Vám našiel pekný citát od Sokratesa. Významná to bytosť staroveku. Viete ako zomrel? Bol tiež popravený. Dôvodom vraždy Sokratesa bola bezbožnosť a rúhanie sa .V rokoch 150-160 nl. sa o ňom istý Justin Mučenik vyjadril ako o “prvom kresťanskom mučeníkovi pred Kristom”. (Neberte to do slova). Ak budete o ňom písať článok, mohli by ste mu dať názov “Skon Sokratesa – krvavý míľnik na ceste k stredovekej vzdelanosti, základu atomového veku”… 🙂 Sokrates bol totiž popravený za odmietnutie antických bohov v roku 399 pnl.. “Viem,že nič neviem”- najznámejší jeho výrok. Ak sa nemýlim.
    P.S.
    Neberte si moju jemne ironickú kritiku príliš k srdcu.Prajem veľa inšpirácií 🙂

  5. Spätné upozornenie: Zlatý vrchol pyramídy. | Connections of our life

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s