Smrť – nikdy nekončiaca otázka na ceste človeka.

Smrť – nikdy nekončiaca otázka na ceste človeka.

 Na bočnom paneli mám už niekoľko dní odkaz na video s názvom „Arguments for the existence of the soul.“ (Argumenty pre existenciu duše.)

Keby ste sa rozhodli študovať filozofiu na Yalovej univerzite v New Heaven (príznačné meno pre tento článok znamenajúce v preklade Nový raj), tak by ste bezpochyby v sylabách narazili na kurz s číslom 176 – Smrť. Ja som na tento kurz narazil veľmi jednoducho, keď som si na YouTube zvolil vyhľadávaciu kategóriu Education (vzdelanie). Video prednášky Yalovej univerzity je na top pozícii. Kurzy Smrť vedie veľmi nekonformný a a svojím bezprostredným prejavom, príťažlivý profesor Shelly Kagan.

pre článok "Smrť..."

 

Vskutku neotrasiteľnou pravdou je fakt, že nastane okamih, keď človek končí svoju pozemskú púť a je konfrontovaný s vlastnou smrťou. Ale čo z tohto faktu vyplýva pre človeka?

Profesor Shelly Kagan, alebo len jednoducho Shelly (sám žiada od študentov aby ho tak oslovovali) je kognitívny vedec. Keby tomu bolo inak, určite by nebol profesorom jednej z najslávnejších Amerických univerzít. Kognitívna veda má s definíciou smrti pomerné problémy. Prečo je tomu tak? Nuž, poďme na chvíľu sledovať Shellyho prednášku.

Shelly, aby sa vlastne dostal k samotnej definícii smrti, musí definovať objekt, ktorý podlieha tejto nevratnej zmene, tj. osobu. V tomto momente sa kognitívne poznanie začína kĺzať v spätnej väzbe, teda uvedomovaní si vlastnej osoby. Je osoba len telo, ktoré chvíľu chodí po zemi, rozpráva, prípadne je šťastné alebo si kladie nejaké životné ciele a potom v určitom okamihu zastane, prestane rozprávať, robiť si ciele a prejde metamorfózou cyklu premeny biologického objektu? Alebo pripustíme dualistický pohľad, že osoba je telo a duša? Telo poznáme. Je evidentné, hmatateľné a opísateľné na základe vonkajších charakteristík, ale čo spravíme s dušou?

Môžeme si spraviť veľmi jednoduchý test kritérií kognitívneho poznávania sveta. Skúsme si zobrať len najbližšie predmety, ktoré máme okolo seba pri počítači. Ja tu mám pero, zošit, počítačovú myš, atď. Povedzme že chceme popísať takú elementárnu vec ako je pero osobe, ktorá pero nikdy nevidela. Začneme s veľkosťou predmetu jeho farbou, účelom, hmotnosťou, pokúsime sa vysvetliť všetky objektívne merateľné vlastnosti, základný účel tohto predmetu. Potom osoba zoberie pero do ruky, nechtiac ho rozmontuje a vyberie z neho náplň – a sme opäť tam, kde sme boli na začiatku.

A čo potom keď máme popísať ľudské telo? Toto trápenie – snaha o objektívnu pravdu, nezávislý popis sveta, sa nesie od koreňov našej civilizácie nesenej myšlienkami veľkých gréckych mysliteľov.

A vôbec má telo dušu? Tak ju skúste spoznať a popísať. Až sa mi zdá zázračné, že Shelly sa do toho pustil s plnou vervou a pre neho príznačným energetickým nasadením.

pre článok "Smrť..."

Spomínam si na jeden film, ktorého hrdina bol nevidomý takmer od narodenia (ospravedlňujem sa, ale názov filmu mi úplne vyšumel). Dej sa odohráva v dobe, keď už bol dospelý, mal svoje dievča a bola objavená terapia, ktorá vedela odstrániť jeho poruchu zraku. Hrdina filmu sa nechal nahovoriť na operáciu, ktorá mu vrátila zrak.

Vedomie nášho sveta je generované zmyslovými vnemami, ktoré sa zapisujú do latentnej pamäte mozgu od narodenia a vlastne až po celý život. Pre človeka so všetkými zmyslami je mnoho vecí generovaných autonómnymi neurónovými väzbami bez toho, aby si cielene uvedomoval bazálne činnosti, napr., že keď sa chce napiť, tak musí aktivovať svaly všetkých prstov, zovrieť ich okolo pohára, zvážiť jeho hmotnosť v dlani, aktivovať svaly ruky, pohyb ramena, tvárové svaly, atď., atď.

Zdalo by sa, že príbeh vyliečeného nevidomého hrdinu je príbehom so šťastným koncom, ale nie je tomu tak. Svet nás vidiacich, v ktorom vyrastáme od kolísky sa stal jeho nepriateľom. Napríklad takú jednoduchú funkciu zraku akou je perspektíva, nedokázal akceptovať. To je funkcia, ktorá dáva človeku stojacemu pri ceste výstražný signál, že sa blíži auto a keď ho máme v zornom poli dostatočne veľké, je lepšie cez cestu neprechádzať. Hrdina filmu by prišiel o život, keby ho priateľka na ostatný moment nestrhla späť. Alebo iná sekvencia. Pozeral sa na svoje dievča a ono sa na neho usmialo. On sa jej zhrozene opýtal, čo to robí?

Skúste človeku, čo nikdy nevidel ľudskú tvár kognitívnymi funkciami popísať, čo je to úsmev. Shelly sa o to snaží, keď definuje osobu ako telo so svojimi primárnymi funkciami. Takže čo je to úsmev? Vycerené zuby, otvorené ústa, vyplazený jazyk..? (Neusmievate sa nad tým?)

Sme si vedomí vlastnej smrti, avšak realita tohto vedomého stavu k nám príde iba raz za život. Kognitívna veda s tým má problém. Osoba zomrela, avšak telo zostáva. Pravda, už nemôže vstať, usmiať sa, ale sme konfrontovaní s jeho realitou. Čo sa vlastne zmenilo?

Mám osobný zážitok, ktorý má odborný lekársky výraz ako NDE. Ide o skratku z angličtiny, v preklade sa jedná o zážitok z blízkosti smrti. Zážitkami NDE prešlo mnoho ľudí a ten môj sa nevymyká z popisu, akými to charakterizujú iní ľudia. Musím sa usmiať vysvetleniu veľmi slávneho neurológa, ktorý tvrdí, že pulzová frekvencia srdca slabne a mozog pod nízkym tlakom generuje ilúzie čierneho tunela, na ktorého konci je silná žiara. Bol som v tomto tuneli a prežil som si žiaru neopísateľných farieb, avšak vtedy moje srdce bilo ako splašené pod vysokou hladinou adrenalínu, ktorým mozog chcel dostať telo z ťažkého šoku.

Kognitívna veda prichádza ku skonu osoby a biologickému rozkladu organizmu. To je jasná pravda, avšak toto nie je koniec kognitívnej cesty – tu si sa milá veda obrala o silný kontemplatívny zážitok. Stačí si proste uvedomiť, že látky, prvky, z ktorých je naše telo postavené sa opäť dostávajú do prirodzeného obehu, nikdy nekončiaceho cyklu prírody. Veď napokon, čo je ropa, uhlie, vápenec – iba organický zvyšok nespočetného množstva organizmov, ktoré tu žili pred nami. Tieto organizmy sa stávajú našou súčasťou, robíme si z nich príbytky, obliekame sa do nich, robíme z nich látky, ktoré nás dokážu vyniesť do nebies, robíme z nich predmety dennodennej potreby. Aké je to úžasné zjednotenie! Nemyslíte?

Kdesi som čítal štatistiku, ktorá vyhodnotila aktuálnu cenu stavebných prvkov ľudského tela. Máme v sebe čosi zlata, striebra, železa, hliníka, vápniku, uhlíka, kyslíka, vodíka, atď. Myslím, že v tej dobe cena ľudského tela nepresiahla dva doláre. Avšak, kde sa vlastne zjavili tieto prvky v našich telách?

Kto sa trochu zaujíma o kozmológiu tak vie, že v našom Slnku vzniká energia fúziou dvoch atómov vodíka do jedného atómu hélia. Slnko je klasická hviezda malého typu, ktorá umožní jadrovú syntézu za vzniku ťažších prvkov maximálne po uhlík. Železo, striebro, hliník, mangán, olovo, zlato, urán dokážu vzniknúť pri reakciách vo vnútri omnoho hmotnejšej hviezdy ako je slnko – hviezdy typu supernova.

Áno, my všetci sme deti jednej supernovy. Keď zomrieme, možno zanikne naše fyzické telo, avšak všetko, z čoho sme zložení, všetky prvky sa dostávajú do kolobehu nového života. Je to taký prostý fakt, kognitívna veda dvihni hlavu a pozri sa trochu ďalej od svojho pracovného stola. Smrť existuje iba v skrátenom vedomí ľudskej existencie. Kto tomuto vedomiu berie energiu a zvádza ho z cesty vlastného poznania?

Avšak to je už na polemiku iného typu…

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Cognitive sciences, Kognitívne vedy and tagged , , , . Bookmark the permalink.

11 Responses to Smrť – nikdy nekončiaca otázka na ceste človeka.

  1. jkerut píše:

    pozrel som si celu prednasku prof.Shelly Kagana, velmi zaujimave a tym, ze je velmi pohyblivy, tak vie velmi dobre uputat posluchaca. Stavia proti sebe nazory tzv. dualistov a tzv.”Physicists”, co by malo mozno znamenat ludi, ktory su zamerany ciste na materialnu podstatu bytia. A aj to velmi dobre vysvetluje. Prechadza od jednoduchych prikladov, kde telo a dusa sa zdaju byt ako oddelene casti jedneho celku (dualisti) a naopak nijaka oddelitelna sucast nasej materialnej existencie u tych “materialistov” neexistuje. Nakoniec pouzije priklad jednajuceho robota, ktory vykonava nejaku “uvedomelu” cinnost, akokeby mal namiesto CPU vlastny mozog vhodny na riesenie zlozitych situacii. Na zaver svojej prednasky prinesie v suvislosti s konanim robota ako podklad pre existenciu duse ten fakt, ze aj ked sa nam zda, ze dajaky dokonaly robot kona uvedomele, tak zrejme pri tomto konani nema ziadne emocie. Kona rozumovo s prehladom ale bez emocii. A tym padom emocie su akoby zakladnou vlastnostou nasho dusevneho konania, su akymsi odrazom prejavu duse.
    Vskutku tato uvaha mieri k podstate veci, ale nemoze vyvratit protiargument “len” materialistov, ze vlastne este nie sme v tej faze vyvoja dokonalych “cyborgovou, androidov”, kedy by bolo mozne aj tento deficit pomocou vhodneho kognitivne riadeneho software nahradit. Existujü nespocetne filmove napodobneniny tejto skutocnosti a skutocne “dualisti” sa tuto pohybuju na velmi tenkom lade…
    Ako dokaz na existenciu duse by som skor povazoval ten fakt, ze vyse polovica (ak nie drviva väcsina ludstva) zahrnuta do rozlicnych foriem vierovyznani (od samanizmu pocnuc, cez hlavnych pät nabozenskych smerov pokracujuc) veri v jej existenciu. Toto je fakt, ktory stoji proti akejkolvek rozumovej uvahe.
    Alebo sa miliardy tychto ludi mylia?…

  2. Milan Turek píše:

    Deus ex machina, je vskutku človek len strojom ako ho vidia tí tzv. “physicists”?
    Josef, vskutku ďakujem za tento koment.
    Možno by táto úvaha bolo iba, ako vravia angličania, “by the way”, avšak má protiváhu jednej z najprestížnejších inštitúcií vedy, ktorá vychováva budúcich mienkotvorcov a vychováva ich na svoj obraz. Nuž, platia si za to, aby potom v ďalšom cykle sa stali kolektorom vlastných bankoviek.
    Je skutočne zarážajúce, že veda vied – teda filozofia, má taký problém s uvedomením si existencie duše, ktorú miliardy obyvateľov tejto planéty berú za samozrejmosť.
    Tak sme teda skutočne len stroj, ale, potom, odkiaľ sa v materialistickom svete berie tá dychtivá túžba po moci, po obklopovaní sa nenásytnym bohatstvom, z ktorého jedinec dokáže užiť len zlomok? Čo to je za strojovúvlastnosť? Vari stroju nestačí len plná nádrž? Prečo tvrdí materialisti s takým ohromným zanietením prisudzujú mentálne vlastnosti všetkým tým terminátorom, cyborgom a či robotom č.5 (mimochodom ešte žije?).
    Používajú argumentáciu duchovných vlastností sveta pre vyvrátenie existencie duše. Žijú v dichotómii vlastnej predstavy a v strachu, že sa im vymkne kormidlo, ktorým riadia túto civilizáciu, sú ochotní k akejkoľvek absurdnej argumentácií. Fajn, tak čo spravíme s tým úsmevom, ktorého materialistická definícia v rukách profesora tak prestížnej univerzity, sa skrýva za vycerené zuby?

  3. jkerut píše:

    “Je skutočne zarážajúce, že veda vied – teda filozofia, má taký problém s uvedomením si existencie duše, ktorú miliardy obyvateľov tejto planéty berú za samozrejmosť.”
    ja si myslim, ze to je jednoduche, pretoze filozofovia, alebo teda filozofia hlada odpovede na otazky tykajuce sa zivota, zmyslu zivota a veci okolo… hlavne tym, ze pouziva logiku a logicke uvahy odvodene z dalsich logickych uvah a tak dalej. Mimochodom, niekto povedal, ze od Platona sa uz nic noveho nevymyslelo.

  4. Milan Turek píše:

    Áno, asi som mal tie úvodzovky pre horecitovanú vetu použiť, pretože z môjho textu nie je na prvý pohľad zrejmá irónia v slovnom spojení “veda vied”. Skutočne sa filozofia premenila len na akési uzavreté debatné kluby odmietajúce konštrukcie univerzálneho typu, ktoré nachádzame u gréckych filozofov. Tieto kluby si vytvorili vlastné sémantické schémy popisujúce holistický pohľad na materiálnu realitu sveta.
    Čo sa týka logiky, tak je už menej známe meno Kurta Gödela, ktorý je veľmi významný logik, osobný priateľ Alberta Einsteina, s ktorým Einstein strávil posledné svetlé momenty života.
    Podľa Gödela teda existujú také pravdivé tvrdenia v uvažovanom jazyku, ktoré nie sú teorémy skúmaného systému, t. j. nemožno ich odvodiť z axióm systému. Gödel ukázal, že neúplnosť nemožno odstrániť pripojením ďalších axióm. Postulujú sa tu závažné obmedzenia možností umelej inteligencie, ktoré sú intuitívne zrejmé, napr. vylúčenie univerzálnosti a simulácia intuície. To znamená obmedzenosť k logickej konštrukcii materiálneho sveta, ktoré súčasná filozofia mlčky obchádza.
    Myslím si, že Amerika zatĺka klince do rakvy poznania, pretože preferuje školy filozofie takého typu ako je prezentované na predmetnom videu. To už je skutočne lepšie sa vrátiť ku stoikom a scholastikom, tí aspoň nevylučovali intuíciu ako prostriedok k popisu sveta.

  5. Spätné upozornenie: Faraón – forma svetovlády. | Connections of our life

  6. Petr píše:

    Jen drobna oprava: Heaven je pristav, nikoliv raj.

    • Milan Turek píše:

      Ďakujem za opravu, je to tak, i keď pri istej dávke impresie by sa dal prístav považovať za raj. Najmä ak ide o Nový prístav. Angličania to mohli tak vnímať, keďže Heaven a Haven majú k sebe tak blízko. V každom prípade ďakujem i za zastavenie.

  7. Petr píše:

    Tedy pardon, obracene 🙂 Heaven je raj, ale to mesto se jmenuje New Haven 🙂

  8. Yes! Finally something about quotes for life.

  9. I truly love your blog.. Great colors & theme. Did you make this website
    yourself? Please reply back as I’m wanting to create my very
    own blog and want to find out where you got this from or exactly what the theme is called.
    Kudos!

    • Milan Turek píše:

      Thank you for your comment. I did everything myself. WordPress offers a wide variaty ot themes, when I realized my blog three years ago these theme was much suitable for the content of the blog and there is a powerfull help opinion, everything is up your imagination.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s