Amiga – pocta Jarovi Filipovi

Amiga – pocta Jarovi Filipovi.

 Amiga sa stala pojmom v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia. Zažiarila ako kométa na počítačovom nebi a pritiahla k sebe všetky hravé duše. Jaro Filip bol vášnivý hráč a trvalý obdivovateľ každej technickej novinky. Amiga – hviezda prebdetých počítačových nocí, sa stala oázou na ceste nekonečnej karavány počítačových fríkov a nadšencov virtuálnej reality. Jaro Filip k nej musel zákonite prísť ako nomád, orientujúci sa v púšti jasom nočnej oblohy.

22. júna 2010 by sa dožil 61 rokov.

pre článok "Amiga..." čítať ďalej

22. júna 1989 som zdolával nekonečné schody na najvyššie poschodie činžiaku na Moyzesovej ulici. Jaro ma už čakal medzi dverami a nedočkavo sa pozeral na škatuľky s disketami, ktoré som držal v ruke. S týmto pokladom som sa práve vrátil z Nemecka (samozrejme, vtedy to bolo Západné Nemecko) a Jaro mi nedožičil ani chvíľku oddychu. O niekoľko okamihov sme už sedeli pred monitorom a on ládoval do stroja jednu disketu za druhou, keď v tom mu zazvonil telefón. Išiel to vybaviť (samozrejme, v tej dobe žiadne mobilné telefóny) a vrátil sa značne rozladený.

„Starec, tak, volá mi kamoš,“ povedal a fúzy sa mu pritom naježili, „že vraj, či ešte žijem, že pri mojom štýle života je div, že som sa dožil štyridsiatky. Ďakujem pekne za takú gratuláciu k narodeninám.“

O päť mesiacov neskôr padol komunizmus. Ani ja, ani Jaro a vlastne nik z nás nemohol tušiť akým spôsobom naše životy naberú na otáčkach ani pri jazde na divoko roztočenom kolotoči.

pre článok "Amiga..."

S Amigou som sa reálne a na vlastné oči stretol v roku 1985. Pracoval som v SAV, počítač bol náš každodenný chlieb. A keď sa v tej dobe spomenul počítač, pre nás, vedeckých pracovníkov, to znamenalo SMEP – „geniálny“ Systém malých elektronických počítačov. Tento počítačový pradedo  predstavoval skriňu veľkosti telefónnej búdky a hrdil sa výkonom aký má dnes Blackberry vo vrecku každého druhého tínedžera. Ládovali sa do neho hardisky, o priemere pizzi Margherity v originálnej talianskej reštaurácii „Solo del mare“. Mali „slušnú“ kapacitu 20 MB. No pozor, na tú dobu to bolo vskutku slušné, pretože všetko v počítači existovalo iba v ASCII režime bez akéhokoľvek grafického formátovania, postskriptu, vektorových fontov a podobných maličkostí, o ktorých dnes bežný užívateľ MS Office ani nevie, že existujú. Disky nabiehali na pracovné otáčky niekoľko minút a hučali asi ako keď pristáva helikoptéra, takže zakiaľ sme nemuseli, zatiaľ sa žiadne dáta neukladali. Tento risk predstavoval väčšiu a či menšiu tragédiu, keď systém vypadol a editované programy zostali v …

Hoci už som mal doma počítač Commodore 128D, keď som videl a počul výstup z Amigy 500, tak mi sánka padla kdesi do oblasti hrudnej kosti a zostala tam poriadne dlho. Amiga na rozdiel od môjho 8 bitového 128D mala disketovú mechaniku o veľkosti 3,5“, 16 bitový grafický výstup v celej palete reálnych farieb a 12 bitový stereo zvuk. Videl som prvé ozvučené, farebné, animované intro (žiadne video, poctivo naprogramované v assembleri) a lapal som po dychu, neveriacky krútiac hlavou. Po prvý raz som držal v ruke počítačovú myš a ako počítačový analfabet som sa učil ako s tým narábať, ako kliknúť do ikony na grafickej pracovnej ploche.

„Toto musím mať!“

V Nemecku bola prezentácia Amigy fenoménom ako Beatles, keď sa zjavili na živo v uliciach Liverpoolu. Usporiadatelia výstavy počítačov Amigy v nemeckom Kolíne nad Rýnom pri prvej výstave v roku 1986 výrazne podcenili záujem verejnosti a dali Amige priestor iba v jednej hale. Keď som tam prišiel, tak som si pripadal ako pri stredovekom obliehaní nedobytného hradu. Pred halou bol obrovský húf ľudí márne sa dožadujúcich vstupu. Situácia vyzerala beznádejne. Obehol som halu a dostal som sa k služobnému vchodu. Stačila chvíľková nepozornosť ochrany a aj napriek vysokému plotu som bol vnútri. Samozrejme, bolo nás tam takých viac, ale našinec bol na tieto situácie, na rozdiel od Nemca, školený režimom, v ktorom sme vyrastali.

Vo vnútri vládol absolútny chaos. Okolo každého stánku bola hrča desiatok fríkov, nadšencov počítačových hier každého druhu. Podobná atmosféra (a to mi každý amigista, ktorý niekedy navštívil Kolín, potvrdí) vládla aj u  neskôr usporiadaných výstavách, i napriek tomu, že s každým ďalším rokom pribúdal počet hál. Spomínam si na scénu už z roku 1991, keď som s týmito počítačmi začínal podnikať. Bolo to v stánku Taiwanskej firmy, ktorá vyrábala pre Amigy príslušenstvo. Vošiel som dovnútra, na stoličke sedel vyčerpaný a bezducho sa usmievajúci predajný manažér, v tej dobe už môj dobrý priateľ. Všetky police boli prázdne, tovar vybrakovaný a všade po zemi sa povaľovali bankovky. Moja prítomnosť prebudila priateľa k životu. Obrátil na mňa ten svoj bezduchý úsmev, načiahol sa za fľašou minerálky a vylial si z nej do dlane. Navlhčil si obidve ruky, pretrel si tvár a krk, zohol sa pre hrsť bankoviek zo zeme a poutieral si nimi ruky.

„Človeče,“ povedal mi ako vstal zo stoličky, „nedalo sa nič robiť. Musel som predať dokonca vlastný počítač, to bol kšeft!  Keby som chcel odísť nahý, tak predám asi aj vlastné spodky s logom firmy.“

Čo znamenal fenomén Amiga? Prečo ľudia podliehali až psychóze, ktorá ich nútila kúpiť tento počítač? Bol to operačný systém s grafickým užívateľským interfejsom, ktorý predbehol Windows o desať rokov? Alebo to bol  až neuveriteľný hardvérový komplet z diaľky pripomínajúci dnešnú PC klávesnicu (na ktorej píšem aj tento článok), ktorý v sebe ukrýval mimoriadny multitasking dirigovaný strojovou harmóniou štyroch riadiacich čipov? Myslím, že odpovede sa dajú iba hádať.

Jedno viem však iste. Určite to spôsobil nový, famózny svet hier budiaci imagináciu tvorcov v predstavách užívateľov. Dnes už s nostalgiou spomínam aj so svojimi už dospelými deťmi na názvy hier, z ktorých mnoho, aj napriek tomu, že prešlo do sveta IBM PC, nikdy nedostalo tú svoju esenciu, korenistú príchuť Amigy.

Svet Amigy, hier a nadšenia pre technický pokrok zviedol cesty Jara Filipa a mňa dohromady. V dobe pred revolúciou nás – amigistov v Bratislave nebolo veľa. Ja som chodieval do Nemecka pravidelne a vždy som sa vracal s nošou vytúžených diskiet, pre ktoré Jaro ani nespával a zakiaľ som sa u neho neohlásil, tak vyfajčil ani neviem koľko ušúľaných cigariet zo svojho obľúbeného tabaku Drum. Jaro mal tiež svoje kontakty v Prahe a tak sme mali celkom slušnú zásobu softvéru na dlhé počítačové večery. (Ešte stále mám niekoľko krabicových zásobníkov natlačených disketami. Sú na spodku skrine so zimnými bundami a v pivnici sú počítače Amiga 3OOO, 2000, 1200, 500 viac-menej nefunkčné – možno ich nejakému bývalému nadšencovi ponúknem do múzea počítačových hračiek.)

pre článok !Amiga..."

Na Amigu existoval vynikajúci hudobný softvér. Dokonca ho používala svojho času aj kapela Karla Gotta. Málokto už vie, že napríklad Andy Warhol používal Amigu pre počítačovú grafiku. A možno už sa ani nedočítate v historických análoch Slovenskej televízie, že to bola práve ona, ktorá mala snáď ako prvá Európska televízia reláciu riadenú počítačom s genlokovanými obrazovými prvkami. Bola to divácky obľúbená súťaž s názvom „Dvadsaťštyritisíc sekúnd o Slovensku“. Súťažiaci sedeli pred panelmi so svetlami a na stolíkoch mali klasické joysticky, ktorými sa prihlasovali. Je známy výrok vedúceho technika v STV, ktorý prehlásil, že „ešte nevynašli počítač, ktorý by ovládal také množstvo svetiel“. Bola to Amiga a celé sa to začalo v roku 1988. Amigu potom objavilo postupne Ostravské a Brnenské štúdio, kde sme ich inštalovali.

Jaro mi raz jeden z množstva hudobných programov svojsky predstavil. „Pozri,“ sadol si za Amigu, ktorú mal napojenú na veľké debne. Prstami prebehol po klávesnici a z reproduktorov sa ozvala klavírna melódia akoby hral na koncertnom krídle. Neveril som vlastným očiam a ušiam, pre istotu som si pretrel zrak, či naozaj nesedí za klavírom. Prepol výstup a vzápätí hral na klarinete. Mnohokrát mi úplne bezprostredne ponúkol, ako to bolo pre neho typické, ukážky svojho mimoriadneho talentu.

Jarovi sa pokazil monitor. Amiga sa dala priamo napojiť na televízor, avšak Jarove deti sa vzbúrili, keď im otec bral telku. Požičal som mu monitor, aby som utíšil rozbúrenú hladinu domácnosti. Jaro ho používal veľmi dlho, bol to štúdiový monitor s veľmi kvalitným obrazom. Nechcel som za to nič, ale jemu to nedalo. Jaro mi za odmenu spravil hudbu. Bola to sprievodná hudba k animovanej skeči, vytvorenej ako inak než na Amige, pre propagáciu firmy, ktorú som zakladal. Sedel som s ním v nahrávacom štúdiu a mal som možnosť priamo v  dielni sledovať jeho tvorbu. Na šestnásťstopový magnetofón nahral syntetizátorom základnú melódiu. Vyšla z jeho prstov úplne ľahučko bez akýchkoľvek notových rozpisov, bola výtvorom čistej a okamžitej inšpirácie.

pre článok "Amiga..."

Asi som zabudol zavrieť ústa, pretože keď sa obrátil ku mne, musel sa usmiať. „To ešte nie je ono, čo myslíš?“ Obrátil sa k panelu prepol stopu na magnetofóne, „chcelo by to viac dvihnúť.“ Do ďalšej stopy nahral indiánske píšťaly, potom rytmiku, vokály až postupne zaplnil všetkých šestnásť stôp. Úžasná melódia, len tak z hlavy, bez akejkoľvek technickej prípravy spravil celý orchester. Jaro bol mimoriadny hudobník, myslím, že keby sa narodil vo Francúzsku, alebo kdekoľvek inde v hudobne vyspelej krajine, tak spraví kariéru ako druhý Jean Michel Jarre. On bol slovenským Jarre.

Prišiel November 1989. Padla železná opona a disidenti sa mohli vyrojiť na západ. S Jarom sme boli vo Viedni. Zohnal adresu, kde sa dal dostať amigácky softvér. Nechceli sme zmeškať ani minútu. Bolo to priamo v centre mesta. Hneď pri Westbahnhof v činžiaku na treťom poschodí popraskané dvere s menovkou „Krejči“. Zvonček, dvere sa otvoria a s Jarom sme sa bezradne pozreli na seba. Čakali sme všetko iné než černocha, ktorý na nás hatlal nezrozumiteľnou viedenčinou. Asi nás pochopil až keď som mu ukázal škatuľku s prázdnymi disketami. . Vošli sme dovnútra a v momente, keď nás oslovila jeho žena, moletná a prirodzená blondína vo voľných kvietkovaných šatách, tak z nás nadobro spadlo napätie.

Muž tmavej pleti bol neuveriteľne technicky vybavený. Mal nielen softvér na Amigu, ale aj Atari a PC. Zaviedol nás do pracovne, kde sa až po strop, popri stenách vŕšili police s disketami. Okolo pracovného stola na stojanoch mal rozložené početné monitory a pod nimi počítače všetkého možného druhu. Mal vypracovaný dokonalý systém ako sa dokázal vo všetkom orientovať. Dal nám do ruky hrubý zoznam – no, mal proste všetko na čo si nedočkavé amigácke srdce len vedelo spomenúť. Černoch s typicky českým menom a typicky viedenským dialektom kopíroval čierny softvér akéhokoľvek druhu. Mal dokonca softvér, o ktorom sa vedelo, že ešte nie je oficiálne na trhu. S Jarom sme boli vo vytržení.

Bolo jasné ako facka, že tých dvadsať diskiet, čo sme si doniesli so sebou, nám v žiadnom prípade nebude stačiť.

Neviem, či to bol program XCopy, ktorý nakoniec položil Amigu a s ňou celý jej svet fríkov a hráčov, ale isté bolo, že týmto programom sa dalo skopírovať všetko bez rešpektu voči akémukoľvek sofistikovanému spôsobu ochrany. XCopy mal jednoduchý interfejs, ktorý svojho času, každý čo mal niečo spoločné s Amigami, dôverne poznal. Na obrazovku sa premietala šachovnica čiernych štvorčekov označujúcich kopírované sektory. Po úspešnom skopírovaní sa štvorček prefarbil na zeleno. Obidvaja sme sledovali Krejčiho, ktorý predvádzal umelecké predstavenie s tancom diskiet. Mal pustených päť možno šesť počítačov, v jeho širokých čiernych zreničkách sa reflektovali monitory s naskakujúcimi zelenými štvorčekmi, a za jeho chrbtom bol pustený nehomologovaný prijímač naladený na miestnu policajnú frekvenciu. Tento muž musel mať vypracovaný dokonalý systém úniku, aspoň mi to vtedy napadlo.

Naivná čiastka peňazí, čo sme mali so sebou nám zďaleka nemohla stačiť. Jaro bez problémov navrhol, že si ide požičať. Boli sme blízko Westbahnhof, Mariahilferstrasse a na jej konci je vyslanectvo Slovenskej republiky. Jaro tam mal v tom čase veľmi dobré kontakty. Mariahilferstrasse pre Bratislavčana bola určite jednou z najznámejších viedenských ulíc, minimálne v časoch prvej nákupnej horúčky. Avšak málokto už poznal jej pokračovanie smerom od stanice. Odhadujem, že má asi tak tri kilometre. Keď sme zdolali prvých päťsto metrov, navrhol som Jarovi, že pôjdeme električkou. Jaro veľmi váhavo súhlasil, ale po prvým metroch jazdy na čierno osivel a mne nezostalo nič iné len súhlasiť s peším pochodom. Naša veľvyslankyňa, pani Magda Vašáryová nás prijala vskutku srdečne. S Jarom sa samozrejme dobre poznali, na mňa trochu zazerala úkosom, ale bol som na neutrálnej pôde a moje záujmy boli taktiež krajne neutrálne, asi som si nakoniec pri šálke anglického čaju získal jej dôveru a k navrhnutej obchodnej transakcii nakoniec prišlo.

Po týchto kúzelných, naivných okamihoch prišlo prebudenie. Moja a Jarova cesta sa rozišla. Amiga bola stále pre mňa magnetom a založil som firmu na vývoj softvéru pre tieto počítače. Jaro sa zamontoval do politiky, asi prestal mať na hry čas. Neviem. Zopárkrát sme sa ešte stretli. Pamätám si na jedno náhodne stretnutie v centre. Pristavili sme sa, prehodili tie známe otázky ako?, že čo ty? a ako to ide? Jaro bol veľmi nesústredený, zjavne nad čímsi premýšľal a ten známy pohodový výraz neutíchajúceho optimistu bol kdesi preč. Cítil som z celej reči jeho tela, že je vývojom udalostí hrozne sklamaný, nedokázal o tom otvorene hovoriť ani so mnou. My všetci sme to jasne pocítili, keď sa začalo deliť Československo, keď sme neustále počúvali nové a nové lži od ľudí, ktorých sme nikdy nevideli na tribúnach, ale náhle diktovali smer poskoku.

Jaro Filip zomrel krátko po svojich päťdesiatich prvých narodeninách 11. júla 2000. Bol to ten rok, keď nás všetkých strašili, čo mimoriadne a hrozné sa udeje pri prechode ľudstva do nového milénia. Spomínam si na bielu kocku z polystyrénu, ktorú mal na skrini. Bolo na nej napísané: „táto guľa je čierna.“ Je to výrazom Jarovho postoja a je to výrazom myšlienkových procesov, pod ktorými vyrastala naša generácia. Jaro, poznal som ťa ako človeka s úžasne kreatívnym duchom. Za pár dní by si mohol v kruhu svojich blízkych sláviť svoje šesťdesiate prvé narodeniny. Nestalo sa tak. Možno sa naplnila prognóza tvojho priateľa, ktorý ti telefonicky gratuloval k životnému jubileu a ktorú som si mimovoľne vypočul toho 22. júna 1989. Ale nemyslím si, že tvoje puknuté srdce súvisí so spôsobom života, ktorý si viedol. Myslím si, že ti srdce puklo z podobného dôvodu ako Karolovi Krylovi a teraz tam kdesi v duchovnom panteóne spoločne sledujete v družnom rozhovore naše divadelné kreácie na tejto zemi.

Jaro, poznal som ťa ako výnimočného človeka… Všetka česť.

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Príbehy and tagged , , . Bookmark the permalink.

3 Responses to Amiga – pocta Jarovi Filipovi

  1. maros píše:

    Zaujimavy blog, ja som na Amigu natrafil u mojho spoluziaka na strednej cca v 1990-1. Bolo jasne ze aj ja som musel mat taku masinu. Nakoniec mi ju nasi kupili Amigu 500 s modulatorom na TV. Na vtedajsie pomery to boli neskutocne peniaze, kupovali sme to vo firme IPON. Este teraz si pamatam to napatie a hodine stravene pri hrach. Nedavno som si nainstaloval emulator a par kuskov si este obcas zahram ako spomienku na vtedajsie casy.

  2. jonatan píše:

    Narodil som sa v roku 1987, takže vtedy to muselo už riadne fičať – a pokračovať do 90-tych rokoch. Otec kúpil Amigu 500 a na tom sme aj s bratom strávili detstvo a mladosť. Proste stará dobrá klasika. Vydával sa aj tzv. časopis Riki, do ktorého (UPOZORŇUJEM!!) – písal občas aj JARO FILIP. Doteraz – pre záujemcov a amigáckych veteránov – existujú emulátory Amigy na PC – napr. taký WinUAE je dosť dobrý program, na ktorom sa dá nastaviť typ Amigy – všetky druhy + Chipset a ostatné pamäťové vybavenie. Na WinUAE sa dajú stiahnúť programy a hry v podobe súborov vo formáte .ADF, alebo .ADZ a všetko ide ako po starom – odporúčam.
    Čo z toho vyplýva? Jednoducho a stručne – Amiga nie je mŕtva, lebo srdiach ľudí stále žije a funguje skrze amigácke fankluby, ktoré sa snažia reštaurovať staré časy amigácke.

  3. super píše:

    No jo Amiga….vzalo ma to v r.1991…mal som doma vsetky hry…tiez som kopiroval disketky….a dokonca roky,a ked zomrela Amiga tak na PC….az do dna kym mi pri dverach nezazvonili policajti…..ale nelutujem to…najlepsie obdobie skvelych hier,sral som pri nich casto do rana……super casy….

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s