So školskou taškou na chrbte.

So školskou taškou na chrbte.

Spomenul som si na tie počiatky, keď nám dajú školskú tašku na chrbát, potľapkajú chlapsky po pleci a pustia nás so životom za pasy. Taška bola prepchatá, jej remene sa nekompromisne zarezávali do ramien a prvé kroky s ňou boli plné očakávania, snáď dychtivosti, čo sa bude diať. Mali sme rásť, prestať byť deťmi, akceptovať tú jednoduchú pravdu ako sa treba so životom ruvať, prijať všeobecne platný návod ako si utrhnúť pre seba kus zo spoločného koláča. Ako vypnúť hruď a vystrieť ramená a ani za máčny máčik nedať na sebe vidieť nejakú stopu neistoty, bezradnosti, nebodaj slabosti. Spomienky vybledli, avšak u mňa sa spájajú s pocitom bolesti, s negatívnym pocitom ukradnutého detstva.

So školskou taškou na chrbte.

ilustračné foto Milan Turek

Uvažoval som nad tým, že prečo? A prišiel som na odpoveď. Ten negativizmus prýštil z jednoduchého dôvodu. V detstve, v škole sa nám snažili akýmkoľvek spôsobom zraziť sebavedomie, potláčali v nás prirodzené cítenie a s tým spojenú vlastnú túžbu po poznaní. Ten sa mal dobre, kto mal sklon ku štukovaniu – t.j. bezmyšlienkovitému memorovaniu encyklopedických vedomostí. Kto myslel, toho to bolelo. Dostával zauchá, myslím tým skutočné, fyzické údery. Pamätám na diabolský trik jedného z učiteľov na „zédeeške“. Keď sme nepovedali presne, čo chcel, chytil nás za krátke vlasy nad sluchami a keďže sme nechceli riskovať odtrhnutie kusa pokožky aj s vlasmi, tak hlava poslušne nasledovala pohyby jeho ruky. Poskakujúca hlava školáka pritakávala kázaniu učiteľa o tom, ako sme všetci drzí, sprostí, nevďační, koľko je s nami roboty, avšak táto je len zbytočnou snahou naliať vody do deravej nádoby.

Do školy som išiel už s tým, že som vedel čítať, ba i písať, ba zvládal som aj základy počtov. Sedeli sme na tvrdej lavici a nesmeli sme sa pýtať, lebo sa to považovalo za vyrušovanie. To bola základná škola. Myslíte si, že len čo sme podrástli, časy sa zmenili?

Postúpili sme na „esvéešku“. Fyzické tresty zmizli, pretože ich vystriedali psychické. Tie mali omnoho väčšiu váhu.

Oberali nás o sebavedomie, oberali nás o ľudskosť a vštepovali nám nezmyselné poučky, pravdepodobne len preto, aby sme prestali myslieť a hlavne, aby sme prestali klásť akési otázky navonok nedávajúce zmysel. Zostali iba spomienky – negatívne a ten pocit sebaľútosti, ktorý sa spája s pocitom ukradnutého detstva.

So školskou taškou na chrbte.

Ako mohol človek rásť v duchu? Ako sa dalo prísť na prirodzenú cestu poznania? Ako sme sa mali spojiť so Stvoriteľom a precítiť jeho lásku?

Keď sa nad tým zamyslím, skutočne si zo svojho detstva nepamätám takmer nič pozitívneho. Pamätám si na rodičov večne nervóznych a uštvaných, aby stihli nakŕmiť tri hladné krky svojich detí. Pamätám si na množstvo nedorozumení, keď som sa snažil čosi poznať a spoznať a dostávalo sa mi veľmi skratkovitých odpovedí, väčšinou toho typu aby som vlastne neotravoval. A tak som si vytváral svoj vlastný svet – svet, v ktorom na moje otázky existovali odpovede. Postupom času som sa vytrénoval vo viere, že náboženstvo je len číri formalizmus a s týmto slovom sa mi spájal pocit širokej neúprimnosti.

Pracoval som vo vede a bol som ateista podobne ako moji kolegovia. Vlastne, myslel som si, že som ateista a tento svetonázor mi dával postoj – nevyhnutnú stabilitu. Ale to, čo som si neuvedomoval, bolo, že s týmto poznaním sveta som si nechal dobrovoľne odseknúť krídla. Môj svet zostal dvojrozmerný a mne sa nedalo dvihnúť hlavu a pozrieť do výšky. Mal som krk v železnej obruči predsudkov, nedorozumení a naivnej pretvárky. A pritom to bolo také jednoduché a je to také jednoduché. Stačí sa zahľadieť nahor do modrastej klenby a s týmto poznaním sveta prichádza úžasný pocit precítenia nového rozmeru. Je to ako keď človek s vážnou zrakovou chybou po operácii postupne začína vnímať perspektívu, hľadieť do diaľky a poznávať nesmiernu krásu sveta v tých skutočných rozmeroch.

Nebolo to veľmi dávno a už s určitou duchovnou skúsenosťou som absolvoval prednášku istej náboženskej skupiny, ktorá mala za účel pritiahnuť do vlastného košiara neveriacich, teda ateistov, alebo ľudí nepresvedčených. Poznám tento pocit, teda pocit nepresvedčeného a či skeptika, už len preto, lebo som ho zažíval po väčšinu svojho života. Nebolo to zlé, myslím tým výkon prednášajúceho; dokonca by som povedal, že to bolo poučné, ale to čo mi vzápätí napadlo, bolo, že opäť tu ide o to neustále zrážanie sebavedomia. Si človek – so svojimi nízkymi pudmi, ktoré sme pravdepodobne zdedili od tých nižších tvorov, čo nazývame zvieratá – „človeče máš nízke pudy, mrzké myšlienky, neustále hrešíš a iba poznanie Ježiša ťa dokáže očistiť“. A opäť bol tu – ten starý, známy pocit potierania a straty sebavedomia.

So školskou taškou na chrbte.

Rozumiem tomu, že podobné vysvetlenie duchovných súvislostí nedokáže dať premýšľajúcemu a cítiacemu človeku skutočné odpovede na tak hryzúce a páliace otázky. To čo dokáže, je dať ho do hlbokej pokory. Iste, nakoniec to nemusí byť na škodu. Ibaže s vývojom sveta – tejto civilizácie – vyvstávajú otázky, na ktoré daný svetonázor nevie poskytnúť relevantné odpovede. Ak vám je predstavený ako dogma, nevyhnutne prichádza k myšlienkovému skratu a človek ho začína intuitívne vnímať ako brzdu vlastného duchovného vývoja. To je postoj mnohých mladých ľudí, čo poznám. Poznanie, že sú ovládaní anonymnými pudmi, proti čomu sú vlastne bezmocní, sa im tlačí do povedomia. A následne im je tvrdené, že je tu spása, pretože to za nich všetkých vyriešil Boží posol. Avšak toto riešenie, táto odpoveď akosi nestačí a nenapĺňa patričným pocitom duchovna. Dnes a na tejto úrovni poznania, už nie.

 

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Kdesi v minulosti, Príbehy and tagged , , , , . Bookmark the permalink.

3 Responses to So školskou taškou na chrbte.

  1. Milan Valda píše:

    Nemyslím si, že všetko bolo iba negatívne. Veď sme boli decká, robili sme všetky lotroviny, tak sme sem-tam aj schytali. Ako decku ti vôbec nezáleží na politike, ani tomu nerozumieš prečo máš s niečím nesúhlasiť. Toto je detské šťastie.

    • Milan Turek píše:

      To si nemyslím ani ja, avšak písal som o svojom pocite. Po skončení vyučovania, taška z chrbta letela kamsi do kríkov a všetky tie ústrky, pocity krivdy a boľačky sme odhodili spolu s ňou. Ale bola to školská taška, to znamená, že to, čo sme spolu s ňou v laviciach naberali, sa latentne zapracovalo do nášho myslenia. V tej dobe sa niečo vravelo, čosi iné sa tým myslelo a nakoniec sa vykonalo niečo absolútne odlišné. Význam slova sa stratil, dostávali sme sa do akého zvláštneho stavu spoločenskej schizofrénie, pričom sme mali spoliehať na zdravý rozum. Keď človek prišiel zo školy, tak od rodičov počúval “vieš, nie je to tak ako vám vraveli, je to trochu inak”… a ako teda?!
      Boli zasiate dračie vajcia a dnes žneme ich úrodu.

  2. jkerut píše:

    suhlasim s komentarom pana Vajdu, a pridavam ze po zakazani telesných trestov na skolách sa situácia pomaly obracia v neprospech ucitelov, kedy sa tito zacinajú bát telesných trestov zo strany ziakov. Na amerických skolách je celkom bezné, ze sú strázený ochrankou…
    Chcel by som reagovat este na ten posledny odstavec o nábozenskej prednaske. Zrejme sa jedná o nejakú prednásku z “Nového Zákona”, alebo nieco podobné. V takejto “prednáske” sa nedá robit “nábor nových clenov zdruzenia” a ak sa robí, tak ide pravdepodobne o nejakú sektu…(napr.jehovistov)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s