Petržalský rozbúrený deň

Petržalský rozbúrený deň.

 Petržalka je mojím domovom  už viac ako tridsať rokov. Márne som sa premŕval vo svojom archíve fotografií, ale z tej doby spred niekoľkých desaťročí nemám žiadne fotky z tejto betónovej džungle, ako sme tomuto sídlisku vravievali. Keď nad tým premýšľam, napadá mi, že tu vlastne nebolo čo fotiť. Vygoogloval som si slovné spojenie „história Petržalky“ a bol som rovnako prekvapený. Vyzerá to tak, že najväčšie sídlisko na Slovensku nemá históriu, neexistuje fotodokumentácia, akoby tento malý fliačik zeme nalepený na brehu Dunaja prišiel o pamäť.

Je to zvláštny druh amnézie, ktorá je príznačná pre celú dobu komunistického realizmu.

Sem, na pravý breh Dunaja, sme ako chlapci zvykli chodievať na bicykloch. Na jar tu bol jeden rozkvitnutý sad. Prešmykli sme sa dierou v plote na čerešne, jahody, neskôr marhule a broskyne. Bol to Bohom požehnaný kúsok zeme, šťastne oddelený od prebúdzajúcej sa civilizácie mohutným tokom rieky.

Potom prišli päťročnice, budovateľské plány, vyhrnuté rukávy a ideológia, ktorá hodlala meniť smer vetra, obracať rieky a kázať dažďu. Do tohto malého raja sa nahrnuli buldozéry, rýpadlá, betonárne, ťažké nákladné autá., Rozkvitnuté stromy na dlho zmizli a starousadlíkov sťahovali do panelákov. Zbúrali sa kostoly, aby sa vybudoval nový panteón.

Raj musel ustúpiť šťastiu desiatok tisícov mladých rodín. Nuž, keď sme dostali byt, boli sme nesmierne šťastní. Pamätám si ako sa kdesi na správe hromadne odovzdávali kľúčiky od bytov – lesklé a práve zabrúsené. Pamätám si rovnako na ten lesk v očiach nás všetkých ako sme ich nedočkavo preberali. Fakt, že to naše šťastie šliapalo po nešťastí iných sme nevnímali. Boli sme budovatelia s vyhrnutými rukávmi, odhodlaním v ošľahanej tvári a s krompáčom alebo motykou v ruke. Takto vymodelovaný človek sa predsa nepozerá za seba. A načo, keď mu bola odobratá pamäť?

Zachovalo sa veľmi málo. Jeden obraz sa mi predsa len vyjavil.

Petržalka sa stavala odzadu. My (tí šťastní), čo sme už bývali, sme sa natlačili do malého autobusu  (vtedy tu existovala jediná linka mestskej hromadnej dopravy, ktorá nás všetkých zvážala na druhú stranu Dunaja, pretože naše byty slúžili iba na prespanie, vtedy tu nič mimo blata a panelových domov neexistovalo). Stojac na jednej nohe s tvárou nalepenou na sklo, som hľadieval na stavenisko postupujúce svojím nemilosrdným tempom k brehom Dunaja. Pamätám si na obrovskú  splanírovanú plochu, uprostred ktorej stál osamelý rodinný dom so záhradkou. Bol to zvláštny pohľad – v strede rozrytej hnedej planiny domček. Všetky prístupové cesty mu zrušili, stál tam ako svedok vzdoru, výkričník nemej obžaloby.

Nasledujúci deň sa obraz spoza skla autobusu zmenil. Domček obstali gigantické kolosy, ktoré zapúšťali betónové pilóty. Všetci sme upierali pohľad na scénu ako z komerčného sci-fi filmu. Trpký vzdor starousadlíka, ktorý sa nechcel presídliť do betónového bytu, bol naostatok zlomený.

 

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Kdesi v minulosti, Príbehy and tagged , , . Bookmark the permalink.

2 reakcie na Petržalský rozbúrený deň

  1. lilah píše:

    😀 no?!? Ako sa tak na to dívam, tak môj koment tu nebude iba s času na čas 😀

    Postupne sa totižto prelúskávam tvojími článkami a páčia sa mi 😀
    Zatiaľ som prečítala iba dva, ale milo ma prekvapilo, že aj keď je už zo štýlu písania článočku jasne rozpoznateľné, že za tým stojí jedna osoba 😀 predsa táto petržalka je odľahčená, poňatá s istou dávkou sebairónie, suchého anglického humoru 😀 známky nostalgie nad minulými časmi, ktoré si ani Ty sám nemal možnosť zažiť na vlastnej koži. 😀
    Ale označenie Petržalky ako novodobého panteónu ma dostalo :-D.

    Aby si bol v obraze, od roku 1995 som sa presťahovala do BA, teraz síce žijem vo svojom rodisku na východe Slovenska, ale Bratislava a zvlášť mestká časť Petržalka mi nesmierne prirástla k srdcu. V spomínaných rokoch som sa tlačila spolu s ďalšími dvoma dievčatami v jednoizbovom podnájme, ale napriek tomu, že som si nemohla dovoliť nič lepšie nemohla som byť štastnejšia, keď som pri večernej prechádzke počúvala nadšený kŕkot žiab a honosné držanie tiel labutí na Petržalskom kanáli 😀
    S priateľmi som si večer čo večer šla sadnúť do Binga, na rebierko, či pivo, ktoré robili práve v tejto obrovskej pivárni snáď najlepšie na Slovensku. 😀 ( bývala som na Fedinovej, takže Bingo som mala pod nosom). Mne ako mladej, vtedy 20 -ročnej žabke, nesmierne imponovala práve táto betónová džungľa so všetkými jej nástrahami v podobe hvízdajúcich mladíkov ak som sa prešla po chodníku neskôr ako po 22-tej druhej hodine. 😀
    Ale tiež mi bolo vždy ľúto, že Petržalka nemá svoju históriu.
    Ale čo sa čudovať Petržalke, že? Veď keď kvôli mostu SNP zbúrali historicky cennú časť mesta, (ešte, že niekto bol dosť bohabojný na to, aby zachoval aspoň kostol v ktorom bola korunovácia samotnej Márie Terézie, pokiaľ sa nemýlim. ) tak ako potom mohol obstáť čistý a krásny prírodný sad s marhuľami a broskyňami? 😦

    Je nanajvýš povážlivé, ak si človek, dovolí len z akéhosi rozmaru siahnuť svojou “kradmou rukou” na niečo, čo by malo byť zachované pre ostatné pokolenia ako najvzácnejšie dedičstvo a poklad. ( hovorím o prírode)
    To isté sa ponúka aj pri budovách starých niekoľko storočí. No žiaľ, tuto už nemám taký jednoznačný názor, pretože existovali, dokázateľne existovali civilizácie, ktoré svojím leskom a slávou, ďaleko prevyšovali gotické chrámy, hrady či zámky a predsa po nich zostalo iba pár statočných “mohykánov”, ktorí iba mlčky podávajú svedectvo o múdrosti či hlúposti ľudí, ktorí v tej dobe žili. 😀

    Jo, a to, že cítiš, že sme na podobnej vlne, tak to sa teda asi nemýliš. Síce nie som vedec, som laik, ale všímam si všetko a všetkýcho okolo seba. A ak môžem skromne podotknúť tiež sa pokúšam o spisovateľskú činnosť, aj keď zatiaľ je to v rovine boja s veternými mlynmi. 😀 😀 😀 😛
    A tentokrát dúfam ja, že zostanem pri tykaní a že ti môj vek nebude vadiť k tomu, aby sme mohli viesť obohacujúci rozhovor, minimálne pre nás ak nie viacero ľudí. 😀 😀 😀

  2. Milan Turek píše:

    Lilah, ďakujem za sympatický komentár, veľmi ma teší, že sa ti moje články páčia. Bingo si pamätám aj ja a tiež som tam zažil zopár skvelých večerov s kamarátmi a kolegami, avšak bolo to ešte pred rokom 1995. V Bratislave som sa narodil a mám toto mesto rád, avšak v poslednej dobe, keď sa prechádzam po námestí SNP a korze mám pocit, že mi moje mesto ktosi ukradol. Až príliš lacno sa dokážeme predať, nadbiehať rôznym a samozvaným investorom. Je mi ľúto nábrežia, ktoré stráca pre našu generáciu také ikony ako PKO. Tu sme prežívali študentské lásky, absolvovali sme tradičné beánie a teraz chodíme okolo chladných oceľovo-sklenených, anonymných a arogantne do výšky trčiacich budov, ktoré nahradili to, čo nás kedysi hrialo pri srdci. Akosi mi to silne pripomína istý propagantistický leták, na ktorom okovaná baganča šliape po rozkvitnutom kvete a svalnatá ruka so zovretým kosákom a kladivom vyzývavo trčí do nebies.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s