Duch, hmota, kvantová mechanika a súvislosti.

Artwork

Kto by nepoznal meno spisovateľa Dana Browna? Veď z jeho prvej knihy sa po celom svete predalo 85 miliónov výtlačkov (sen každého spisovateľa). Z jeho zatiaľ poslednej knihy sa len na Slovensku predalo čosi okolo 50 tisíc exemplárov a šťastný to nakladateľ sa raduje prognóze, že toto číslo bude ešte stúpať. Aj napriek kontroverzným hodnoteniam diela „Stratený symbol“, Dan Brown priamo i nepriamo poukazuje na jeden základný fakt: kognitívne vedy na počiatku tretieho tisícročia akceptovali ezoterickú entitu, ktorú označujeme slovom Duch, ako súčasť vedeckého poznania sveta. V tomto diele sa milióny čitateľov dychtivých po dráme záhadnej mystiky symbolov (mnohí sú, boli i budú sklamaní) dozvedeli o novej vednej disciplíne – noetike.

Francis Crick, jeden z nositeľov Nobelovej ceny za objav štruktúry DNK (deoxyribonukleová kyselina je nositeľkou genetickej informácie bunky), vo svojej knihe „Veda hľadá dušu“ cituje známeho Amerického filozofa Johna Searla, ktorý vraví: „Celkom nedávno, ešte pred pár rokmi, bolo akékoľvek vystúpenie na tému vedomie v priebehu diskusií vedených kognitívnymi vedami, považované za prejav zlého vkusu. Absolventi, ktorí sú vždy citliví voči správnym mravom svojich odborov, by obrátili oči stĺpkom a naladili výraz ľahkého znechutenia.“

Spasí nás noetika ako veda, ktorá našla dušu? Podľa spisovateľa Dana Browna pravdepodobne  – áno. Dokonca hlavná protagonistka príbehu dokáže dušu, vo svojom (vskutku veľmi podivuhodnom – to je asi to najmiernejšie vyjadrenie) experimente, odvážiť. Podľa Dana Browna duša je hmotnej povahy -“však jej vieme priradiť číslo, ktoré označuje počet mikrogramov”. Veľmi alibistické riešenie hodné filigrána.

Noetickú teóriu poznania založil Platón, jeden z najvýznamnejších gréckych filozofov, pred 2500 rokmi. (Takže až tak nové to nebude.) V Platónovej teórii je poznávacím nástrojom rozum (NÚS). Idea (neexistuje nezávisle od vedomia) a skutočné súcno (bytie) sú nástroje pre dokonalé poznanie. Nedokonale poznateľné je to, čo je medzi súcnom (bytím) nesúcnom (nebytím), to jest svet zmyslových javov. Platón poukazuje na skutočnosť, že len našimi zmyslami nie sme schopní obsiahnuť svet nášho bytia.

Francis Crick, svetovo významný neurológ, vo svojej knihe hľadá dušu zmyslovým pozorovaním. Neurológia, tiež ako relatívne mladá veda, vychádzala z poznatkov frenológie.  Dnes sa tomu nechce veriť, ale neprešlo ani 50 rokov, čo vedci zaoberajúci sa výskumom mozgu podliehali domnienke, že jednotlivé časti mozgu podľa charakteru osobnosti neustále rastú a z toho dôvodu môžeme na ľudskej lebke vidieť rôzne obliny a vydutiny. Na stránkach Amerického frenologického žurnálu si môžete pozrieť, v ktorej časti lebky sa tá-ktorá charakterizácia osobnosti nachádzala. Napr. vyduť na vrchole hlavy značila pevnú osobnosť alebo vyduť v čelovej časti lebky znamenala pamäť. Nuž, ak ste sa cestou ku neurológovi udreli do hlavy a navrela vám poriadna hrča, nestačili ste sa diviť následnej diagnóze. Britská frenologická spoločnosť bola rozpustená v roku 1967. Francis Crick veril, že pozorovaním častí mozgu ľudstvo odhalí dušu. Medzitým technológie pokročili tak ďaleko, že citlivosť prístrojov PET (pozitrónovo emisnej tomografie) vie detegovať aktivitu v jednotlivom neuróne ľudského mozgu.

Vlny

Čo myslíte? Vieme určiť, v ktorom neuróne sídli ľudská duša?

Pred, ani nie, 50-timi rokmi pojem počítač znamenal veľkú klimatizovanú budovu, do ktorej sa vchádzalo ako do svätyne. Dnes môžete mať celú budovu vo vrecku, ak vlastníte iPhone, Blackberry, prípadne iný sofistikovaný výplod moderných IT technológií. To, čo sa výrazne zmenilo od tej doby, je ale enormný nárast neviditeľného žiarenia, ktoré nás obklopuje neustále kam sa pohneme, vo dne i v noci.

Aristoteles, Platónov žiak, definoval náš hmotný svet ako spojenie štyroch elementov – oheň, voda, zem a vzduch. Piatym elementom bol éter (Aether), čo bola božská substancia, z ktorej sa skladali nebeské sféry a nebeské telesá. Koncepcia éteru vydržala viac ako 2000 rokov. Dokonca ju nezmenila ani osvietenecká filozofia 16. storočia, práve naopak, Isaac Newton využil vlastnosti éteru pre svoju teóriu šírenia sa svetla, ktoré vtedy pozostávalo z drobných guliek (korpuskulí).

Ak sa postavíte na breh mora a sledujete nekonečný pohyb vĺn, napadne vám otázka, prečo boli vlny objavené až fyzikou 20. storočia. Antický rybár, ale i ten dnešný, hojdajúci sa na svojej bárke na vlnách Stredozemného mora , mal určite iné myšlienky. Veľký Aristotelov duch vznášajúci sa nad vlnami Solúnskeho zálivu, pri polostrove Chalkidiki, svet ponímal ako statickú a nemennú koncepciu bytia, aj napriek tomu, že dynamiku premeny jedného z elementov pozoroval každý deň. Jeho definícia sveta vlastne vydržala s určitými obmenami až do dnešných dní. Bol to až Albert Einstein, ktorému vlastnosti všeobjímajúceho  éteru nesedeli do jeho teórie relativity. Spolu s Maxom Planckom na základe žiarenia čierneho telesa (čierna kovová skrinka s otvorom v jednej zo stien) pozorovali spojité spektrum elektromagnetického žiarenia a zistili, že svetlo sa nešíri spojite priestorom, ale na základe vlnenia, pozostávajúceho z maličkých kvánt energie. Dnes sa o Plankovej konštante, čo je základná konštanta kvantovej mechaniky, učí na každej strednej škole. Obidvaja vedci za svoj objav dostali Nobelovu cenu, konštanta sa volá po Maxovi Planckovi, pretože má na objave väčší podiel.

éter sa nám stratil kdesi v éteri.

Ak sa vrátime k Danovi Brownovi a jeho poslednej knihe, tak v úvodných partiách, kde ešte len rozohráva príbehovú drámu, narazíme na zaujímavú informáciu. Brutálny teroristický útok z 11. Septembra 2001 na USA mal zaujímavú vedeckú dohru. Zistilo sa, že keď vystrašený svet koncentroval spoločný žiaľ na túto tragédiu, výstupy tridsiatich siedmych generátorov náhodných udalostí na celom svete boli odrazu preukázateľne  menej náhodné. To znamená, že splynutie miliónov myslí v jednom prežitku nejako ovplyvnilo kybernetickú, výpočtovú techniku na celom svete. Nie je úlohou tohto článku rozoberať tento fakt, ktorý spisovateľ podáva ako vedecký objav, avšak mnohí z nás určite majú prežitok, napr. z koncertu hudobnej skupiny, keď sa myseľ zjednotila v emócii prežívanej okolitými ľuďmi a individuálny emotívny prežitok presiahol úroveň, ktorú by jednotlivec za iných okolností nemohol dosiahnuť.

Čo to teda je za fluidum, ktoré nás obklopuje, ovplyvňuje vnútorný svet emócií, mnohokrát pracuje za nás a mnohokrát sa nám zdá, že častejšie proti nám? Je to elektromagnetické žiarenie, ktorého len veľmi úzku časť dokážeme vnímať zrakom? A prečo nás Boh ukrátil o celé spektrum plné nevídaných informácií?

Aristotelova teória éteru bola rehabilitovaná práve kozmologickými teóriami Veľkého tresku. Samozrejme už trochu v inej forme, predovšetkým aby sedela do matematického popisu, ale bola opäť na svete. Mohli by sme sa nechať unášať predstavou, že vesmír v čase pred svojou  veľkou expanziou existoval ako šedé, neinteragujúce, pre našu ľudskú skúsenosť neobsiahnuteľné éterické rezíduum. V momente, keď sa začal zapisovať náš čas, nastala prvotná porucha symetrie. Tento jav sa dá popísať ako keď sa pozeráme na vodnú plochu, ktorá sa veľmi rýchlo ochladí pod nula stupňov Celzia. Voda je pod bodom mrazu, ale ľad sa netvorí. Vtedy stačí iba malý popud – hodiť do nej vetvičku a okamžite celá plocha začne praskať pod tvorbou ľadu. Možno to niekto aj osobne zažil, ak sa dostal do oblastí s extrémnou zmenou teploty. Je to samozrejme len pomocná predstava, ale určitým spôsobom charakterizuje ako to celé prebiehalo a ešte stále prebieha.

Prvotná porucha symetrie vytvorila náš svet, vesmír prebiehal inflačnými procesmi dynamickej premeny až expandoval do podoby ako ho dnes vnímame našimi zmyslami. Avšak éterické rezíduum zostalo. Sofistikované elektronické prístroje, ktoré rozširujú spektrum zmyslového vnímania človeka, ho detegujú ako žiarenie kozmického pozadia. Ten obrovský priestor, čo nás obklopuje, síce nazývame vákuum, ale len preto, že je tam maximálne jedna hmotná častica na kubický meter priestoru, inak je plné energie. Na strednej škole sa napríklad učí o elektrických a magnetických konštantách vákua… Nuž, odkiaľ sa vo vákuu vzali, ak tam má byť to najničovatejšie nič?!

Duch je tradičná téma v každom náboženstve, ale aj v rôznych moderných vedeckých trendoch a napokon v každodennom živote. Neveríte? História tohto slova siaha do latinčiny. Latinsky spiritus znamená dýchať. Slováci si toto slovo prisvojili ako „špiritus“, asi sa bez neho nedá dýchať.

Platón vraví, že Duch je najvyššia súčasť duše, je to sila myslieť (Logistikon). Z metafyzických kontextov sa dozvieme, že je to všadeprítomná, nepojateľná (ne-kvantifikovaľná) substancia alebo energia prítomná individuálne v jedincovi, ale aj vo všetkom živom. Na rozdiel od konceptu duše, ktorá je individuálnou podstatou života, duch je všepresahujúcou súčasťou všetkého živého. Metafyzika je súčasťou dnes už vedeckého poznania vyučovaného  na univerzitách. Teologická koncepcia Ducha by presiahla rozmery tohto blogu.

 „Duch a hmota sú dvomi prejavmi jednej a tej istej skutočnosti.“

Duch a hmota

Delenie hmoty na jej menšie a menšie čiastočky poodhalilo subatomárne štruktúry a ich veľké podivnosti. Tieto podivnosti popisuje fyzikálna disciplína, ktorej vravíme kvantová mechanika. Jeden z najväčších duchov 20. storočia – Albert Einstein, sa nedokázal zmieriť s týmito podivnosťami, ktoré sa pri každom pohľade javia inak. Stal sa veľkým kritikom takzvanej „Kodanskej školy“, vedenej jej predstaviteľom Nielsom Bohrom a svojou kritikou jeho tvorivý duch prispel k obrovskému rozvoju tejto teórie. Predstavme si jednu z týchto podivností: korpuskulárno-vlnový dualizmus.

artwork Rusovce

Jednoducho povedané, veľmi drobný element hmoty – napr. elektrón sa raz chová ako častica a raz ako vlna. Predstavte si, že by ste hrali „kvantový biliard“. Strčíte tágom do gule a táto sa premení na čosi, keby to bolo väčšie, tak by sme to nazvali piesočnou dunou a v tejto forme sa pohybuje ďalej. Najpodivnejšie je, že nedokážete presne určiť kedy nastane premena. V momente, keď chcete, aby bola vlnou (usporiadate experiment, aby ste zistili, či elektrón je vlna), tak sa stane vlnou, na druhej strane, keď chcete aby bola guľou-časticou (usporiadate experiment, aby ste zistili, či elektrón je častica), tak sa bude správať ako guľa (bude mať rovnaké mechanické vlastnosti ako vystrelená guľka z pušky).

Experimentátor a experiment vytvárajú jednu fyzikálnu sústavu, v ktorej experiment anticipuje prianie experimentátora. Dosť šialené, ani sa nedivím, že toto podivné chovanie vytáčalo Alberta Einsteina, ktorý navrhoval nové a nové experimenty, ako tieto podivnosti raz a navždy zaraziť.

Možno si Einstein aj myslel, že tu kdesi a na tejto úrovni sa pre naše zmysly deteguje zrkadlová forma hmoty, ktorú by sme mohli pomenovať Duch. Možno. Keby sa vtedy tento výrok pustil do sveta, asi by sa jednalo vo vedeckých kruhoch o čosi viac ako „prejav zlého vkusu“. Jedno je isté. Ani s vyspelou technológiou produkujúcou množstvo neviditeľného a našimi zmyslami nedetekovateľného žiarenia nevieme veci postaviť do takého svetla, aby sme tieto skutočnosti akceptovali ako realitu nášho zmyslového sveta. Asi nám neostáva nič iné ako hľadať odpovede na pálčivé otázky u tej entity, ktorá je sofistikovanými prístrojmi neviditeľná.

Milan Turek

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Duchovné konvergencie and tagged , , , , , . Bookmark the permalink.

4 Responses to Duch, hmota, kvantová mechanika a súvislosti.

  1. lilah píše:

    hm, veľmi zaujímavý článok. Je to presne to, čo rada sledujem aj ja. Hm, čím viac človek prichádza k vedeckému pohľadu vzniku vesmíru a jeho súčastí, tým viac sa dostávame k podstate veci. Opisuješ to v časti vákuum podľa mňa veľmi slušne.
    Ja osobne, čím viac vedeckých “objavov” sa spraví, tým viac ma to len presviedča o existencii, niečoho silnejšieho ako sme mi, červíčci, že? 😀

    Už roky pozorujeme to, ako sa celá vedecká obec a s nimi aj laici ako ja, “vzrušene” vytešujeme z objavu. Akéhokoľvek objavu, hm, ale my sme len niečo objavili. Presne spôsobom, ako keď dieťa nájde zahrabanú formičku v piesku 😀
    Ale odkiaľ sa to vzalo? Však? Kto, alebo čo je pôvodcom a strojcom tohoto objavu?

    Takže na záver, nech sa nájde čokoľvek, musím uznať, že ani už spomínané sofistikované metódy či techniky ma nepresvedčili a neexistencii “entity” 😀 (nemám rada toto označenie,) ktorá všetko toto tak dokonale spískala. 😀

    ďakujem za článok budem sem chodiť častejšie. 😀 a tuším si prečítam dana browna, mám všetky jeho knihy, a táto posledná nebola žiadnou výnimkou. No predsa sa k nej neviem dokopať. 🙂 Ale cítim v kostiach, že ako všetky jeho knihy ma na konci sklamú, takže …. 😀

  2. Milan Turek píše:

    Lilah, veľmi ti ďakujem za tento komentár (ospravedlňujem sa za tykanie, ale cítim že sme nesení spoločnou vlnou a možno mi to už dovoľuje aj vek).
    Pracoval som vo vede dostatočne dlho na to, aby som zistil, že sú otázky, na ktoré ona sama nevie dať odpoveď logickým skladaním puzzle z mozaiky nášej reality.
    Ani mne nesedí to slovo entita, malo tam byť Boh, ospravedlňujem sa, že som ho použil, ibaže si to vyžadoval kontext článku.
    Veľa vedcov, aj z môjho bývalého okolia, verí v existenciu predsa len iného zmyslu života, ktorý nám súčasná veda predkladá len ako náhodnú kombináciu génov za účelom prenosu tej “najkvalitnejšej” informácie.
    Knihy spisovateľa Dana Browna mám tiež všetky a jeho meno som použil zámerne, pretože skutočne svojím dielom oslovuje desiatky miliónov ľudí po celom svete, čo rozhodne stojí za zmienku a nie je maličkosť ani ten fakt, že vo svojom poslednom románe vyniesol na svetlo takú nevedeckú disciplínu (v zmysle moderných definícii vedy) akou je noetika. Určitý dojem z jeho knihy som naznačil v úvode tohoto článku, viac nebudem hovoriť, aby som nerušil tvoj dojem, ktorý budeš mať po prečítaní. Všetci kritici Brownovho diela iba v duchu závidia jeho obrovskému úspechu a musím priznať, že i vo mne, ako píšúcom autorovi, zreje semiačko závisti. Ešte stále sme len ľudia.
    K téme vedecké a duchovné poznanie sveta sa budem určite vracať dosť často a budem nesmierne rád, keď sem-tam nájdem tvoj koment.

  3. James Blond píše:

    Lilah, naozaj je nevyhnutna existencia inteligentneho stvoritela? Potom si vzdy kladiem otazku, odkial by sa vzal ten stvoritel. Ci aj jeho niekto stvoril, alebo moze existovat len tak, sam od seba. Viem, ze toto presahuje nase chapanie, ALE potom berme do uvahy aj tu moznost, ze pre vznik nasho sveta nebol potrebny inteligentny stvoritel. Mozno vsetko vzniklo samo od seba, len to takisto presahuje nase chapanie 🙂
    A dalsia vec. Moze existovat nekonecno? Ak ano, tak potom je tu mozno nekonecny kolobeh vzniku a zaniku roznych vesmirov, zrazky supermembran, alebo cokolvek ine.
    Takze existuje Boh? Mozno ano, ale ja to ako samozrejmost neberiem. Dokonca sa mi zda divne, ze by taky nepredstavitelne mudry Boh stvoril ludi tak zlozitych a napriek tomu s tolkymi chybami, nedostatkami a este aj “junk DNA”. Predsa v jednoduchosti je genialita a clovek nie je jednoduchy ani nahodou, ci uz fyzicke telo, alebo dusa.
    Rovnako sa mi zda divne, ze by vsemohuci Boh, ktoremu stacilo na stvorenie vesmiru Slovo, potreboval na usmernovanie evolucie devastovat planetu Zem. Totiz, uz najmenej 5-krat v historii bol prirodnymi katastrofami takmer vyhladeny zivot na planete. A po kazdej takej udalosti potom evolucia vyrazne poskocila dopredu. Naposledy od dinosaurov k cloveku. Toto mne rozhodne nepripada ako postup neuveritelne inteligentneho stvoritela. Ten by podla mna tvoril omnoho elegantnejsie, nie takto primitivne, hrubou silou. A ked zabrdneme aj do nabozenstva, masova vrazda vsetkych prvorodenych synov v Egypte, to malo byt co? Len preto, aby Boh presvedcil alebo zastrasil faraona. Teda, od vsemohuceho Boha by som cakal nieco omnoho vznesenejsie, nez masovu vrazdu nevinnych ludi.
    To su take mensie problemy, s ktorymi sa pasujem a pre ktore mam trochu zabrany uverit v inteligentneho stvoritela 🙂 Tym netvrdim, ze ja mam urcite pravdu, len poukazujem na urcite nezrovnalosti, teda aspon z mojho pohladu.

  4. Scenic píše:

    Zaujímavý článok, ďakujem. Chcem využiť možnosť pripojiť za neho svoj komentár. Dúfam, že tým neznížim hodnotu Vašeho článku.
    Pre mňa osobne bola kniha Dana Browna zaujímavá a osviežujúca hlavne kôli tomu, že núti čitateľa na chvíľu sa zamyslieť nad previazanosťou nášho terajšieho vedenia a vzbudzuje rešpekt voči naším predchodcom. To, že to robí svojským, ale za to majstrovským spôsobom ponechajme stranou na inú diskusiu. Ak to ľudí dnešnej doby prinúti vypnúť televízory a pritiahne ich to k čítaniu “Slova”, nájdu v tom zrkadlo svojho počínania a schopnosť premýšľať. Bude pravdepodobne jedno, či “Slovo” bude moderná fyzika, permakultúra, alebo kresťanský biblický text. Fascinujúcich skutočností je všade mnoho a ľudia by snáď vo vnútri mohli pocítiť, že idú správnym smerom…
    Ešte si dovolím poznámku ku komentáru Jamesa Blonda. Tiež mám niekedy pocit, že ak je mysliteľný lepší vývoj ako ten, ktorý tu je, ukazuje to na nedokonalosť tvorcu. Len asi nebude jednoduché “domyslieť” vždy všetky príčiny a dôsledky z našej (konkrétnej) perspektívy v čase a priestore. Alebo v priestoročase?
    Dôvod, prečo som našiel tieto stránky je, že som hľadal odpoveď na otázku, či je vôbec možné, aby myšlienka – podobne ako energia – mala určitú aj keby len ekvivalentnú hmotnosť? Ak by ste vedeli o dobrej knihe, ktorá to zaujímavo popisuje, tak prosím o informáciu.
    Ešte by som sa rád opýtal autora ohľadom částicovo-vlnového dualizmu častic. Neviete o nejakej knihe, kde by bolo laicky vysvetlené, prečo nemôže byť použité gravitačné pôsobenie k detekcii, ktorou zo štrbín částica preletí? Myslím samozrejme na Youngov experiment.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s