Máme veci pod kontrolou(?)

Koncepcia ľudskej bytosti je koncepciou vedomého stavu. Viem, že som. Táto veta rezonuje nekonečným príbehom o uvedomovaní si človeka. Avšak s týmto vedomím nevyhnutne prichádza otázka: „Prečo?“.

ilustračné foto Milan Turek 

Tu kdesi, v tejto polohe pýtajúceho sa indivídua, tryská zdroj duchovna. Mnohí s tým majú problém. Žijú preto, aby sa najedli.

V tak silne proklamovanej fáze budovania komunizmu sme vyrastali spôsobom, v ktorom nám spoločnosť odrezala vetvy prahnúce po spirituálnom svetle. A rovnako sme sa pýtali prečo, i keď tá otázka reálne nemohla byť vyslovená, bez následnej represie. Človek chce aspoň tušiť vidinu správnej cesty a v tej predstave držať kormidlo a snáď sa ukájať pocitom, že veci sú pod kontrolou. Nuž, a vari sú?

Komunistickí predstavitelia nám Boha popierali iba z reflexívnej túžby, aby sa sami stali bohmi. Tá mentálna reflexia – to je vlastný reťazec genofondu človeka. Sprevádza ľudstvo celou jeho históriu. A nemusíme poukazovať iba na dobu, ktorú mnohí z nás majú nezmazateľne zapísanú vo svojich mysliach.

Ale diktát génov individuálnej bunky, nemôže byť ospravedlnením pre čin celého organizmu. Skutoční diktátori si nechali stavať obrovské modly, ku ktorým sme sa mali klaňať, a tváre tých modiel mali ich vlastnú podobu. Nie je to až príliš verne odkopírované z panteónu antických ríši? Kam sme vlastne za niekoľko tisícročí vývoja postúpili?

Spomínam si na historku, čo som čítal o Stalinovi. Diktátor sa rozhodol navštíviť kolchoz pri Moskve a pozhovárať sa s jednoduchými ľuďmi. Stalo sa čosi zvláštne. Nik ho nepoznal. Ženy na poli sa obracali, krútili hlavami, ukazovali prstom a pýtali sa: „Vari toto má byť náš veľký súdruh Stalin?“ A druhé im pritakávali: „Ha, veď on vôbec nie je veľký. To veru nebude náš vzácny Jozef Visarionovič.“ Odvtedy sa už Stalin medzi ľuďmi neukázal. Po tej skúsenosti pozeral na všetkých iba z piedestálu kamennej tribúny Kremľa. Aj tam si nechal urobiť podstavček, aby ho ani pri slávnostných prehliadkach, keď naňho pozeral všetok ľud, nik z politbyra neprevyšoval. Chcel sa stať bohom, preto Boha zakázal. Diktátori chcú, aby na nich ľudia zízali ako na Bohov. Šíria strach. Ibaže strach nie je fenomén Božskej podstaty. Veď diktátor je človek, ktorí hľadí za seba, kráčajúc vpred. Hovorí o vidine budúcnosti, so zavretými očami.

Ajhľa, máme slobodu. Ibaže dostali sme do vienka slobodu a Slobodu. Pretože nezáleží, či navôkol zúri diktatúra a či demokracia. Tá Sloboda je slobodou Ducha. Tým, čím sa človek nechal spútať na ceste, počas ktorej tak nevýslovne prahol po tejto absolútnej méte, je forma. Človek sa zľakol jednoduchej podoby Boha, pretože ho učili zízať na umelo živené, kamenné a či bronzové modly nadrozmerných veľkostí. Vytvoril si zástupcov a sprostredkovateľov komunikácie medzi sebou a svojou vlastnou podstatou. Ako má rozumieť podstate vlastnej existencie, keď si nedokáže dať odpoveď na tú elementárnu otázku: „Prečo?“ – len preto, lebo tú odpoveď nehľadá sám v sebe.

To, čo skutočne oslobodzuje je čistota a jednoduchosť. Boh začas posiela svojich “Poštárov“, a adresuje človeku poznanie, čo je skutočná Sloboda. Kto obsiahne kontinuitu vývoja, ten pochopí aj kontinuitu nebeských správ a jednotu Božích zákonov.

Tak ako svojho času nosili študenti na tričkách formulku „E=mc2“, tak prichádza doba, ktorá prináša na tričká heslo: „Unity In Diversity“ (jednota v rozdielnosti). Skutočne sa jedná o to isté Univerzum, dokonca o tú istú planétu. Také tričko sa predsa ľahko nosí. Bezpochyby je pohodlné. Veď v tej formulke geniálneho mysliteľa nie je povedané nič iné ako to, že energia je hmota. Nie je v tom povedané nič iné než, že duch a hmota sú formy jedného celku, že akokoľvek sa veci zdajú byť na pohľad rozdielne, vo svojej podstate sú jedinou entitou, ktorú vnímame ako okolitý svet.

Dokážeme hľadieť na vlastnú historickú skúsenosť bez predsudkov? Tí, ktorí chcú ísť dopredu a pritom hľadieť na svoje stopy, nevyhnutne narazia. Stopy napokon pochová prach večnosti, tak ako pochováva pod vrstvou nánosu všetky tie okované obdobia s príponou -izmus.

Stane sa socha, ktorá bola náložou vyhodená do povetria, súčasťou pozemského prachu, alebo sa stane súčasťou bahnitej hliny, z ktorej sa bude miesiť ďalšia modla? Čo chýba človeku v tomto zápase s neustále rezonujúcou otázkou „Prečo?“ Netreba pri tom poohliadnutí sa späť jednoducho zastať v tichom rozjímaní? Kto stojí, ten predsa nenarazí. A  potom v skromnosti a pokore sa obrátiť a vykročiť k lúčom prinášajúcim energiu osvietenia.

Milan Turek

Reklamy

About Milan Turek

science beyond borders, literature, photography, PhD in biophysics
This entry was posted in Kognitívne vedy. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s